Článok

Demokracia v našej krajine a to aj v rámci bývalého spoločného Česko-Slovenského štátu prešla odvtedy fázou prvotnej eufórie aj obdobím niekoľkých kríz, z ktorých prvá síce viedla k rozdeleniu spoločného štátu, avšak ohrozenie demokracie v nasledujúcich rokoch sa podarilo úspešne prekonať. Slovenská republika sa spolu s Českou republikou a susedmi „Višegrádskej štvorky“ stala uznávanou demokraciou zakotvenou v Európskych a Atlantických medzinárodných štruktúrach. Zdá sa teda, že úvodné obdobie, počas ktorého prešlo naše zriadenie základnými testami, a o ktorom sa dalo hovoriť aj ako o období „ohrození detskými chorobami“ možno označiť za úspešné. Návrat komunistického totalitarizmu nehrozí, a samotnú túto skutočnosť pokladáme za nespochybniteľný výdobytok a zisk pre všetkých obyvateľov žijúcich u nás aj v druhej časti bývalého spoločného štátu.

Avšak treba spomenúť ďalšie stránky doterajšieho vývoja. Nemáme právo v mene dnešnej nespokojnosti zavrhnúť slobodné inštitúcie, ktorých základy položila revolúcia pred 25 rokmi. Avšak nemáme ani právo nahovárať si, že náš svet je dokonalý len preto, že sa nám samým práve dobre darí. Nesmieme zostať tupo necitliví k utrpeniu iných ľudí, ktorí boli z najrôznejších dôvodov pripravení o účasť na výdobytkoch novej slobody a zostávajú, často nepovšimnutí, v stave osamelosti, dezorientácie, sklamania, strachu z budúcnosti, pocitu bezmocnosti a vlastnej prebytočnosti na okrajoch tzv. „slušnej spoločnosti“. Nemožno zostať slepými voči reálnym problémom, ktoré musíme prekonávať vždy znovu, kedykoľvek sa objavia, zo sveta ich však raz a navždy neodprace žiadna ekonomická, spoločenská či politická reforma. Tak ako ani pred 25 rokmi nemal nikto nárok hovoriť o „konci dejín“ (iba
ak v podobe provokatívnej metafory), tak aj dnes platí, že problémy, ktoré pred nás kladie sám život a spolu s nimi aj každodenná politika pokračujú. A problémy sú vážne. V istých ohľadoch vážnejšie, než kedy boli od novembra 1989.

Globálna kríza, ktorá vypukla na jeseň 2008 nám pripomenula nielen vratkosť základov ekonomického rastu a detinskosť ilúzie „konzumného raja“; upozornila nás aj na krehkosť a nesamozrejmosť slobody, inštitúcií, mravov a presvedčení, ktoré ju podopierajú, a s ktorými sloboda spoločne stojí aj padá.

Áno, sloboda a demokracia sú dnes vo svete v stave vonkajšieho obliehania aj vnútornej erózie. Musia čeliť novým, stupňovaným ohrozeniam. A nič si nenahovárajme: „Svet“, o ktorom je reč – to sme aj my.

Vzrastá nestabilita a násilie v regiónoch, ktoré už nemôžeme ignorovať ako vzdialené a neznáme končiny. Vojna na Ukrajine predstavuje priamu záťaž pre naše aj bez toho krehké zriadenie a to hneď v dvoch smeroch: Po prvé, hrozí, že chaos sa preleje cez územia ležiace ďalej na západ do strednej Európy, vrátane nášho územia. Po druhé: tento konflikt rozdeľuje našu spoločnosť a obnažuje rad znepokojivých javov, vrátane zbabelej neochoty politických elít prispieť čo i len v minimálnej miere k obrane našej slobody a obdivu značnej časti týchto elít aj verejnosti k antidemokratickým tendenciám a autokratickému štýlu politiky. Rastie odcudzenie zvyšujúceho sa počtu ľudí voči demokratickým inštitúciám v našej vlasti. To sa prejavuje aj v podobe cynizmu voči demokratickej revolúcii, ktorej výročie si dnes pripomíname, raste popularity konšpiračných bludných predstáv roznecujúcich nenávisť, a prvkov nových či staronových extrémnych ideológií a hnutí. Tieto trendy v alarmujúco vysokej miere postihujú príslušníkov mladej generácie. A ako vieme, podobné tendencie sa prejavujú aj u našich susedných štátov V 4.

Ekonomická reforma smerom k trhovej ekonomike bola pre našu krajinu nevyhnutne potrebná a slobodnú ekonomiku chápeme ako nevyhnutnú podmienku ostatných slobôd. Nevyhnutná podmienka však ešte nie je dostatočná podmienka. Nemali by sme ani podceňovať skutočnosť, že reformy a prekotné zmeny vystavili naše obyvateľstvo v relatívne krátkom časovom úseku viac než obvyklej miere stresu; potreba riešiť nové a neznáme situácie
v krátkom čase a s nedostatočnou pripravenosťou nevedie vždy k racionálnym reakciám. Najmä nie vtedy, ak chýbajú alebo atrofujú inštitúcie, v ktorých sa napĺňajú základné ľudské spoločenské potreby, od širšie ponímaných inštitúcií „občianskej spoločnosti“ až po elementárne zväzky nukleárnej rodiny. Stagnácia a ekonomická podvyživenosť školstva všetkých úrovní je ďalším varovným príznakom, o to nebezpečnejším, že následky tohto vývoja (na rozdiel od niektorých iných rezortov) nie sú citeľné ihneď a nie sú v popredí verejných diskusií, prejavia sa však vtedy, keď už stav nie je možné ľahko ani rýchlo napraviť. A neuspokojivý stav je možné odhaľovať pozorovaním ďalších oblastiach, vo výsledkoch práce prakticky všetkých jednotlivých vládnych rezortov.

Politická kultúra a kvalita politických elít zaznamenáva citeľný úpadok. Populizmus, vulgárnosť, korupcia, krádež, kult bezohľadného jednotlivca s ostrými lakťami, aj lož ako „pracovná metóda“ sa stali nie natoľko terčom odvážnej kritiky ako skôr predmetom cynickej rezignácie alebo výbuchov deštruktívneho radikalizmu, ktorý sa prejavuje nenávistne aj voči demokratickej ústave a politike vôbec.

To všetko a mnoho ďalšieho nám nedovoľuje zotrvávať v pohodlných ilúzkách o samozrejmosti a neotrasiteľnosti našej slobody. Nie je čas ani na sentimentálne zotrvávanie v minulosti, ani na falošnú spokojnosť, no ani na cynizmus či deštruktívny radikalizmus. Pokušenia sa môžu líšiť. Výsledok je však vždy rovnaký: Opustenie občianskej povinnosti, úpadok komunikácie, degenerácia exisujúcich inštitúcií a nakoniec opätovný pokles do neslobody.

Našou úlohou je, stručne povedané: Vydržať a obstáť. Uniesť bremeno zodpovednosti, ktoré prináša každá pravá sloboda.

Musíme obrániť a zachovať slobodné inštitúcie, ktoré sú v naše spoločnosti ohrozené, ale stále prítomné. Nie je treba budovať všetko odznova. Treba ukázať na inštitúcie, ktoré tu už sú, a začať upratovať neporiadok, ktorý sa v nich nahromadil, liečiť ich neduhy, povzbudzovať verejnosť, aby na ne nerezignovala.

Musíme klásť odpor hanebnému poklesu politickej kultúry, ktorý nie je len nevinnou „estetickou vadou“ ale je príznakom úpadku demokracie. Je načase zavolať pred zodpovednosť verejne činné osoby, ktoré súčasné zhubné trendy reprezentujú a prehlbujú.

Je čas prestať sa vyhovárať na nepriaznivé okolnosti a začať vykonávať zodpovednú politiku teraz a tam, kde práve stojíme. Je načase uvedomiť si, že cynizmus a jeho tieňový dvojník: extrémizmus nie sú výrazom odvahy ani mužnej dospelosti ale zbabelosti a infantilizmu a vždy sú to naši nepriatelia, povstávajúci síce v neustále nových podobách no vždy s rovnakou podstatou. Je načase rehabilitovať politiku v jej pôvodnom a ušľachtilom slova zmysle a brániť ju pred očierňovaním zo strany ideologických fanatikov aj bezprogramových oportunistov.Toto je naše pripomenutie si 25. výročia novembrovej revolúcie a naša výzva ubrániť, zachovať a pestovať jej dedičstvo. Vtedy bolo treba prekonať malomyselnosť a vykročiť do neznámej, no predsa nanovo zmysluplnej budúcnosti. Dnes musíme odporovať pokušenie zísť z tejto cesty a vrátiť sa k nejakej podobe „mastných hrncov“, do neslobodného zriadenia. Lekcie, ktoré poskytuje história strednej Európy sú varovné. Záleží však len na nás a našich dnešných rozhodnutiach, či si ich chceme zopakovať. Pokiaľ ide o autorov tejto výzvy: Náš postoj je v tejto otázke jasný a pevný. Nie sme ochotní robiť kroky späť ani ľutovať, že pred 25 rokmi sme vykročili smerom do nedokonalého, no slobodného a zmysluplného života.

Tomáš Zálešák
November 2014