Článok
Prečo sa stali študenti iskrou novembra 1989 v Československu? Stranícka a vládna moc čakala odporcov režimu celkom inde: v disente, v kresťanských aktivitách, prípadne v ochranárskom hnutí a medzi umelcami, ale rozhodne nie medzi študentami. Tí ešte v marci 1988 pokojne prijali voľno, ktoré im dala moc, aby sa nedajbože nezúčastnili na sviečkovej manifestácii. Na protestných akciách pri výročiach augusta 1968, Palachovho upálenia či Havlovho uväznenia začiatkom roka 1989 však už boli prítomní predovšetkým mladí ľudia.
Otvorenie hraníc v Maďarsku na jar 1989, prvé poloslobodné voľby v Poľsku v júni a najmä pád berlínskeho múra začiatkom novembra signalizovali, že aj v Československu sa bude čosi diať. Pocit, že je "osamelým kolom v plote", nebol len individuálnym pocitom generálneho tajomníka ÚV KSČ Milouša Jakeša. Dnes už vieme, že KSČ a tajná polícia si uvedomovali rastúci odpor a pripravovali v rámci akcie Norbert internovanie "nepriateľských osôb" a brutálny zásah proti disentu. Represívne zložky komunistickej strany si strážili jednotlivé významné dátumy, výročie augustovej okupácie a vzniku republiky. Vtedy vládol verejný poriadok. Disent sa pripravoval vystúpiť desiateho decembra, na Deň ľudských práv. Prečo teda študenti?
Prvá odpoveď je historická. Prakticky od konca osemnásteho storočia sa všetky sociálne revolúcie spájali so študentami. Tí predstavovali v moderných európskych dejinách radikálny potenciál krajiny. Boli lakmusovým papierikom vnímavosti voči nespravodlivosti. V štyridsiatych rokoch 19. storočia to boli mladí študenti, ktorí odišli na protest z bratislavského lýcea do Levoče. Vo Viedni sa začala v roku 1848 jar národov študentskými nepokojmi. Boli to prevážne mladí ľudia, čo odišli v Slovenskom národnom povstaní do hôr, v auguste 1968 sa postavili v Československu na uliciach miest proti tankom a v novembri 1989 na námestia.
Študenti a mladí ľudia prenášajú kultúrnu pamäť svedomia spoločenstva, a to aj vtedy, keď je inak spoločnosť otupená. Okrem toho však študenti v novembri 1989 predstavovali generáciu, ktorá nemala osobnú skúsenosť poníženia, hanby, následnej potupy a pokorenia za rok 1968. V roku 1989 boli prvou generáciou, narodenou po roku 1968, ktorá si so sebou neniesla traumu augustovej okupácie, nebola ňou priamo stigmatizovaná, nezlomila sa, morálne sa nezlomila a nerozložila, nemala inštinktívny strach, lebo nezažila sovietskych poradcov a procesy v päťdesiatych rokoch, krvavé stroskotanie robotníkov v NDR v roku 1953, tanky na uliciach Budapešti v roku 1956, Československo v roku 1968 či Poľsko v roku 1980. Tento strach si v komunistických režimoch niesli so sebou ako nočnú moru všetky generácie po roku 1945.
Bol to teda historický odpor študentov voči nespravodlivosti, odvaha spojená s dávkou rizika a citlivosť voči násiliu, ktorá predurčila študentov na to, aby sa ako prvi verejne postavili proti násiliu komunistického režimu. A ako to už v dejinách býva, bol to aj falošný signál v podobe informácie o smrti študenta Martina Šmída počas demonštrácie sedemnásteho novembra v Prahe. Táto smrť bola veľmi rýchlo dementovaná: november však už dementovať nešlo.
Všetko sa začalo šestnásteho novembra v bratislavskom podchode na dnešnom Hodžovom námestí, v predvečer pražskej demonštrácie pri príležitosti päťdesiateho výročia úmrtia pražského študenta Jana Opletala. Do dvesto študentiek a študentov tu vytvorilo akúsi protestnú reťaz spojených rúk. Tento zdanlivo nevinný akt, zameraný na obhajobu študentských požiadaviek a reťazou rúk na vzájomnú spolupatričnosť, však bratislavská moc veľmi rýchlo pochopila a tajomník Mestského výboru KSS Gejza Šlapka promptne prisľúbil študentom osobné stretnutie.
Bolo však už neskoro. O deň na to, 17. novembra, polícia krvavo zbila pražských študentov a označila tento brutálny akt za zásah voči "demonštratívnemu vystúpeniu proti socialistickému režimu". A v ďalší deň, 18. novembra, keď sa so študentami v Prahe a v Bratislave začali solidarizovať umelci, vedci a disidenti, predsedníctvo ČNR videlo za pochodom študentov „nepriateľov socializmu a zahraničné antikomunistické centrá, ktoré sa zameriavajú predovšetkým na mladých ľudí a usilujú sa zneužiť ich netprezlivosť, nespokojnosť a prirodzenú kritickosť".