Článok
Do novembra 1989 neexistoval v Československu skutočný verejný dialóg. Od februárového puču v roku 1948 platil do novembra 1989 mocenský monopol KSČ. Všetko sa odohrávalo pod jeho taktovkou. Komunistická strana mala aj v období uvoľnenia v roku 1968 v rukách všetky mocenské páky od politickej moci cez štátnu správu až po médiá. 21. augusta 1968 kapitulovala pred okupáciou vojskami Sovietskeho zväzu, jeho poľských, maďarských, bulharských a východonemeckých satelitov a Československo sa opäť zaradilo medzi poslušné, znormalizované krajiny východného bloku, Varšavskej dohody a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci.
Nie náhodou sa začal november 1989 verejnými diskusiami. Stali sa prvým signálom zmeny. Ľudia pri nich pociťovali priam fyzickú úľavu zo slobodného slova. Začali sa 19. novembra v Umeleckej besede, kde Ľubo Longauer prečítal protestnú rezolúciu, odsudzujúcu brutálny zásah Verejnej bezpečnosti proti pokojnej demonštrácii študentov v Prahe. Už na druhý deň sa začali verejné diskusie v Štúdiu S, na Vysokej škole múzických umení a na Filozofickej fakulte v Bratislave, potom v Slovenskom národnom divadle a postupne vo viacerých divadlách na celom Slovensku, na pracoviskách, v rodinách, na uliciach.
O jednej veci sa vtedy nediskutovalo, hoci je z historického hľadiska kľúčová. Nikto sa vtedy nepýtal, odkiaľ sa vzali novembroví aktéri. Až neskôr sa vyrojili hlasy odporcov, že november 1989 bol náhodným pohybom náhodných ľudí, v ktorom "nebolo pozitívnej myšlienky, kde nikto nemal jasnú predstavu o tom, čo by sa malo stať, ako by sa to malo stať", ako to napísal komunistický pamfletista, ktorý vychádzal z predstavy, že revolúcia rovná sa vopred pripravenému puču a pýtal sa, či bolo Slovensko "filiálkou pražského fóra"?
Šíritelia konšpiračných teórií zašli ešte ďalej a tvrdili, že celá revolúcia sa odohrávala v réžii Štátnej bezpečnosti. Zvodky Štátnej bezpečnosti z toho obdobia však ukazujú, že ŠtB bola celkom zmätená a dezorientovaná. Prvé zhromaždenie v Umeleckej besede 19. novembra vôbec nezaregistrovala, rovnako ani kľúčové stretnutie vo vestibule Malej scény SND na obed 20. novembra, na ktorom bol prijatý názov Verejnosť proti násiliu a sformoval sa Koordinačný výbor VPN. Prvá zvodka zaznamenáva, aj to s nepresnými faktickými údajmi o jednotlivých aktéroch, až druhé stretnutie v Umeleckej besede 20. novembra o 17, 00 hod. Celkom v nej však chýba napríklad taký základný údaj, že na stretnutí odznelo prvé Programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu, ktoré prečítal Martin Bútora.
Zo zvodky je zrejmé, že autor situačnej správy nemal predstavu o tom, akú podstatnú rolu zohráva vznik Verejnosti proti násiliu ani o tom, ako sa formuje jej jadro. Z dokumentov samotnej ŠtB je zrejmé, že nehrala pri vzniku Verejnosti proti násiliu, pri tvorbe jej stratégie, ani pri utváraní Koordinačného výboru nijakú úlohu. Celkom naopak – rozkaz prvého námestníka federálneho ministra vnútra a šéfa ŠtB Alojza Lorenca z 20. novembra vyhlásil 3. stupeň mimoriadnych bezpečnostných opatrení „na zmarenie zámerov protivníka a na zabezpečenie pokoja a verejného poriadku na území ČSSR od 8.00 hodín dňa 20. novembra 1989 do odvolania“, čo umožňovalo použiť proti organizátorom najtvrdšie mimozákonné represie.
Možno sa však pýtať ináč a presnejšie: Bolo to, čo sa dialo na Slovensku niečím vonkajškovým, cudzorodým, odvodeným, čo vlastne len zabránilo prirodzenému pohybu, ktorý sa mal opierať o pohyb vnútri komunistickej strany? Bol november 1989 v dejinách Slovenska mimo ich hlavného prúdu, niečím vykoreneným, čo treba z dejín vytesniť?
To je základná otázka novembra 1989 a podnes ostáva nezodpovedaná. Odpoveď však nemožno hľadať len v samotnom roku 1989. Treba od neho poodstúpiť a pozrieť sa na celé moderné dejiny Slovenska. Existujú v nich tri porovnateľné historické zlomy: rok 1848, 1918 a 1944. Všetky tri boli dvojjediným pokusom o konštituovanie moderného slovenského politického národa nastolením slobodného, demokratického zriadenia.
Prvý pokus v rámci Rakúsko-Uhorska stroskotal na slabosti národného hnutia, pohybujúceho sa medzi revolúciou a reštauráciou, na rakúsko-uhorskom vyrovnaní a na maďarskej národnostnej politike v Uhorsku, v ktorej nebolo miesto pre demokratické vyrovnanie sa s ostatnými národmi a národnosťami Habsburskej monarchie.
Druhý pokus viedol k vytvoreniu demokratického Československa a stroskotal na predstave jednotného československého národa, na falošnej národnostnej koncepcii, na nemeckom fašizme a na slabosti medzinárodného postavenia prvorepublikového Československa.
Tretí pokus v predposlednom roku druhej svetovej vojny chcel vybojovať slobodu so zbraňou v ruke a obnoviť demokratické Československo na základe rovnoprávneho postavenia Čechov a Slovákov. V oboch cieľoch zlyhal a stroskotal na totalitnej povahe komunistickej moci.
November 1989 patrí do tohto historického radu. Len v jeho rámci nadobúda jasný historický význam. Je to typický slovenský paradox, ale jediný, kto doteraz verejne vyslovil vetu o historickej príbuznosti štúrovcov a politickej reprezentácie novembra 1989, bol nemecký minister zahraničných vecí Klaus Kinkel pri otváraní Goetheho inštitútu v Bratislave. A podnes sa nenašiel nikto, kto by sledoval túto historickú súvislosť ako hlavnú vnútornú líniu moderných dejín Slovenska.
Étos novembrových dialógov medzitým vyhasol. Nič to však nemení na význame novembra 1989, ktorý sa stal jedinou pokojnou ústavnou a demokratickou revolúciou v novodobých dejinách Slovenska.