Článok

19. novembra sa z iniciatívy Rudolfa Sikoru stretli u Miroslava Cipára výtvarníci Vladimír Kompánek, Rudolf Sikora, Jozef Jankovič, Karol Lacko, Ľubomír Longauer, Daniel Fischer, Ladislav Čarný, Peter Horváth, básnik Ľubomía Feldek a filmový režisér Martin Hollý. Na návrh Rudolfa Sikoru, ktorému sa práve skončila v Umeleckej besede autorská výstava, sa dohodli na zvolaní verejného zhromaždenia do jej priestorov. Tu sa v nedeľu 19. novembra o 17.00 hod.  stretli zástupcovia umeleckých zväzov, kultúrnych inštitúcií a študentov bratislavskej VŠMU. Prijali tri dokumenty – výzvu, odsudzujúcu brutálny zásah bezpečnosti proti študentom v Prahe, vyhlásenie slovenských divadelných umelcov, ktorým sa pripojili k svojim pražským kolegom a podobný list študentov VŠMU poslucháčom pražskej DAMU. Nešlo ešte o priamy politický akt, ale o prvý spoločný verejný výraz budiaceho sa svedomia po dvadsiatich rokoch. Okrem toho sa vo vyhláseniach objavil pojem verejnosti ako základného znaku občianskej spoločnosti a zdôraznil nenásilný ráz vzopretia sa proti násiliu.

Na tomto zhromaždení sa po jeho skončení stretla na návrh Petra Zajaca a viacerých ďalších účastníkov stretnutia ako Rudolf Sikora skupina, ktorá mala koordinovať spoločné aktivity. Z nej vznikol Koordinačný výbor Verejnosti proti násiliu v zostave, ktorá sa sformovala o deň neskôr vo vestibule Malej scény SND v zložení, ako ho obsahovalo Vyhlásenie VPN, prečítané na mítingu na Námestí SNP 22. novembra 1989. Koordinačný výbor fungoval potom ako neformálny a nehierarchizovaný orgán VPN vo voľne sa meniacom zložení až do Snemu VPN začiatkom februára 1990. 

Toto prvé zhromaždenie v Umeleckej besede možno pokladať za okamih zrodu občianskej iniciatívy, ktorá koordinovala na Slovensku prechod od komunistického k demokratickému systému.  Ešte v ten večer vznikol v diskusii Jána Langoša, Jána Budaja, Olega Pastiera, Martina M. Šimečku a Miloša Žiaka aj názov Verejnosť proti násiliu, ktorý sa stal o deň neskôr pomenovaním celej iniciatívy.

Účastníci stretnutia v Umeleckej besede sa potom odobrali na Malú scénu SND, kde Martin Huba v mene hercov, zhromaždených na javisku oznámil divákom, že herci vstupujú do štrajku a predstavenie sa nekoná.  Podobné oznámenie odznelo aj v Štúdiu Novej scény, kde ho prečítal Marián Labuda a postupne prestali hrať aj ďalšie divadla. 

Skupina ľudí, ktorá novembrovú zmenu na Slovensku uskutočnila, ako spoločná politická či občianska  sila pred rokom 1989  neexistovala.  Spojili sa v nej viaceré menšie skupiny, ktoré zjednocoval odpor voči režimu. Bol to kresťanský a občiansky disent a ochrancovia životného prostredia, ktorí prekročili pôvodný prah čisto ochranárskych záujmov, fungovali celoplošne a práve preto mohli vytvoriť organizačné podložie Verejnosti proti násiliu. K nim pribudli malé skupinky vedcov a umelcov. Generátorom celého pohybu sa stali výtvarníci, ktorí si v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch udržali najväčšiu mieru integrity a vnútornej sily vzdorovať režimu.  Prvým verejným priestorom revolúcie sa stali podobne ako v Prahe divadlá ako lakmusové papieriky novembrovej atmosféry. 

Bola to rôznorodá, malá skupina ľudí, ktorá nemala ambíciu stať sa hegemónom revolúcie. Mala však tri vlastnosti, a tie rozhodli o tom, že práve ona uskutočnila na Slovensku zmenu od totalitnej k demokratickej spoločnosti. Vnútorne bola na túto  zmenu pripravená, mala odvahu uskutočniť ju a bola nositeľkou jej étosu. 

Už na druhý deň, v pondelok 20. novembra 1989, bol v Programovom vyhlásení VPN, ktoré napísali na Filozofickej fakulte UK Fedor Gál, Ján Budaj, Valér Mikula, Peter Zajac, Martin Bútora, Peter Tatár a Alfréd Zimmermann a preniesli do Umeleckej besedy, sformulovaný zmysel celého pohybu. Vyhlásenie sa postavilo proti deformáciám v spoločenskom a politickom živote, proti chronickým chorobám ekonomiky, klesaniu úrovne sociálnej a zdravotnej starostlivosti, školstva a kultúry, proti rôznym prejavom sociálnej nespravodlivosti, nedodržiavaniu platných zákonov, devastácii životného prostredia, proti narastajúcemu napätiu medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva, generáciami, národmi a národnosťami a proti prehlbujúcej sa mravnej kríze v spoločnosti. Vyslovilo sa za vytvorenie skutočnej, nie iba predstieranej demokracie. Prvé Vyhlásenie Verejnosti proti násiliu sa končilo vetou: „Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!“. To už bola jasná výzva režimu.

Fakticky v tom istom čase, 19. novembra večer, vzniklo v Prahe v Činohernom klube „za účasti zástupcov kultúrneho frontu, nezávislých iniciatív, študentov a ďalších občanov" Občianske fórum. Toto voľné združenie ľudí, kritických k politickým pomerom, si dalo za úlohu prispieť k tomu, aby republika bola slobodná a demokratická. 

Obe občianske iniciatívy vznikli paralelne. Už 19. novembra však Milan Kňažko, ktorý sa práve vrátil z Prahy, informoval prvé zhromaždenie v Umeleckej besede o štrajku pražských divadiel a prečítal podporné stanovisko bratislavských divadelných umelcov. Verejnosť proti násiliu a Občianské fórum spolupracovali od prvého okamihu a veľmi rýchlo začali postupovať spoločne. V pozdrave Václava Havla z 21. novembra, ktorý prečítal Milan Kňažko na prvom mítingu VPN a Študentského koordinančého výboru 22. novembra na Námestí SNP, definuje Václav Havel Verejnosť proti násiliu ako slovenský náprotivok Občianskeho fóra. November 1989 bol skutočnou česko-slovenskou revolúciou.