Článok
Pôvodná predstava Verejnosti proti násiliu vychádzala z toho, že nové mocenské pomery v štáte určia slobodné voľby. Úvahy smerovali k marcu 1990. Táto predstava sa ukázala ako nereálna, a to minimálne z dvoch dôvodov. Jednak sa už koncom novembra ukázala nevyhnutnosť prevziať moc, čo viedlo k tvorbe federálnej, slovenskej a českej vlády a v konečnom dôsledku aj k voľbe prezidenta republiky. Spájalo sa to s kooptáciami, ktoré spočívali v menovaní nových poslancov namiesto tých, čo dobrovoľne alebo menej dobrovoľne z parlamentu odišli. Bol to ináč tradičný mechanizmus československej politiky, ktorý každej novej moci zabezpečoval v parlamente väčšinu - po roku 1918, po roku 1945, ale aj pri vzniku československej federácie v roku 1970.
Kooptácie prebehli v troch vlnách, 28. decembra 1989 vo Federálnom zhromaždení, 12. januára 1990 v Slovenskej národnej rade, 30. januára opäť vo Federálnom zhromaždení, 9. februára zase v Slovenskej národnej rade. Celý proces sa uzavrel vo Federálnom zhromaždení 27. februára a v Slovenskej národnej rade až 29. marca.
V Slovenskej národnej rade uskutočnila Verejnosť proti násiliu kooptácie nedôsledne, čo sa vzápätí ukázalo pri odvolávaní Rudofa Schustera z funkcie predsedu Slovenskej národnej rady 1. marca, keď návrh na odvolanie neprešiel, čím sa stala bezpredmetná voľba Jána Budaja za predsedu Slovenskej národnej rady. Za ňou mala nasledovať výmena Milana Čiča vo funkcii predsedu vlády, lebo obaja, Rudolf Schuster aj MilanČič, sa stali už začiatkom roka 1990 brzdou ďalšieho demokratického vývoja na Slovensku.
Zodpovednosť za túto prvú veľkú politickú porážku ponovembrových síl na Slovensku nesie celé vedenie Verejnosti proti násiliu a osobitne Ján Budaj, ktorý uveril sľubom Rudofa Schustera, že z funkcie odstúpi sám a ostal zaskočený, keď tak neurobil a použil pri tom ako jednoduchý trik Rokovací poriadok Slovenskej národnej rady.
Parlamentné voľby sa však nemohli uskutočniť skôr aj z vecných dôvodov. Až 11. januára 1990 rozhodlo Federálne zhromaždenie, že v parlamentných voľbách, ktoré sa mali uskutočniť do konca júna, by sa mal uplatniť systém pomerného zastúpenia. 23. januára bol potom prijatý vládny návrh zákona o politických stranách a 27. februára zákon, ktorý rozhodol, že voľby do Federálneho zhromaždenia sa uskutočnia 8. a 9. júna 1990. Zákon o voľbách do Slovenskej národnej rady schválila SNR až 16. marca 1990. Marcový termín bol z tohto hľadiska nereálny a vzhľadom na nevyhnutnú dĺžku kampane bol začiatok júna fakticky prvým možným termínom.
Za skutočný začiatok fungovania pluralitnej politickej scény možno pokladať obdobie po vzniku nových politických strán v januári, februári a marci 1990. Na politickej scéne sa etablovali okrem Verejnosti proti násiliu, Maďarskej nezávislej iniciatívy a Komunistickej strany najmä Kresťanskodemokratické hnutie, Demokratická strana, Slovenská národná strana, Strana zelených, Maďarské kresťanskodemokratické hnutie a Együttélés-Spolužitie. Verejnosť proti násiliu stratila svoju pozíciu hegemóna revolúcie a vstúpila do politickej súťaže s ostatnými politickými stranami a hnutiami.
V apríli klesla popularita Verejnosti proti násiliu pod 10 %, popularita Kresťanskodemokratického hnutia stúpla takmer na 25 %, kontinuitne začala rásť popularita Slovenskej národnej strany, Komunistická strana Slovenska sa si udržiavala stabilných 12 %, Strana zelených a Demokratická strana začali po počiatočnom náraste klesať. Na scéne sa vynorilo Maďarské kresťanskodemokratické hnutie a Együttélés-Spolužitie, ktorých preferencie stúpali kontinuitne až do volieb.
Pokles priazne Verejnosti proti násiliu bol so vznikom nových politických strán logický, ale spôsobili ho aj chyby hnutia, ktoré najmä v podnikoch vytvorilo atmosféru, akoby v nich chcelo prevziať rolu komunistickej strany. Okrem toho Verejnosť proti násiliu stratila počiatočnú dynamiku, pretože jej lídri nemali ujasnené, či chcú vôbec kandidovať. Časť z nich pokladala po zmene politického systému svoju úlohu za splnenú a vrátila sa do pôvodných povolaní. Neskôr sa to ukázalo ako politická chyba, lebo sa ocitli v politickom zápase s mečiarizmom v nevýhodnom postavení.
Úbytok popularity Verejnosti proti násiliu spôsobil okrem toho rast nacionalizmu, v súvislosti s konfliktmi okolo názvu štátu aj protičeských nálad, ale v tom istom čase najmä protimaďarských postojov. Po prvom ústupe sa spamätala aj Komunistická strana Slovenska a s rétorikou, vyvolávajúcou strach z každej zmeny, si budovala svoje nové postavenie. Silnelo najmä Kresťanskodemokratické hnutie, najdôležitejší ponovembrový partner, ale aj kontrahent Verejnosti proti násiliu. Jeho lídri boli vzhľadom na slovenskú katolícku tradíciu presvedčení, že preberú po voľbách postavenie Verejnosti proti násiliu, a ostali zaskočení, keď dosiahli 19, 3 % hlasov, čo bol, ako sa neskôr ukázalo, najlepší ponovembrový výsledok KDH.
V tejto situácii urobila Verejnosť proti násiliu štyri kroky. Na celoštátnej úrovni uzavrela koaličný vzťah s Občianskym fórom a na slovenskej predvolebnú kandidátku s Maďarskou nezávislou inciatívou. Pribrala na kandidátku populárnych politikov ako Mariánu Čalfu, Alexandra Dubčeka, Milana Čiča, Vladimíra Mečiara, ktorí obsadili v apríli prvé, druhé, tretie a siedme miesto v rebríčku popularity a nahradili v ňom lídrov novembrovej revolúcie Milana Kňažka a Jána Budaja.
Pribratie obrodárskych a poaugustových komunistov na kandidátku Verejnosti proti násiliu bol aj účelový krok proti rastúcej popularite Kresťanskodemokratického hnutia, ktorý sa neskôr vypomstil, lebo všetci vrátane Milana Kňažka a Jána Budaja sa s výnimkou Mariána Čalfu pridali v spore Verejnosti proti násiliu s Vladimírom Mečiarom na jeho stranu.
Okrem toho bola na rozdiel od tvrdej antikomunisitckej kampane Kresťanskodemokratického hnutia predvolebná kampaň Verejnosti proti násiliu výslovne ústretová a mäkká. Jej dvoma hlavnými heslami boli Šanca pre Slovensko a Dobré ráno, Slovensko, jadrom programu radikálna ekonomická transformácia a autentická federácia.
Verejnosť proti násiliu parlamentné voľby na Slovensku vyhrala. Vo voľbách do Slovenskej národnej rady dosiahla 29,4 %, Kresťanskodemokratické hnutie 19, 3 %, Slovenská národná strana 14 %, Komunistická strana Slovenska 13, 4 %, koalícia Maďarského kresťanskodemokratického hnutia a Eggyüttélés 8, 6 % a do Slovenskej národnej rady, v ktorej bolo kvórum 3 %, sa dostala aj Demokratická strana s 4, 3 % a Strana zelených s 3, 4 %.
Verejnosť proti násiliu uzavrela na federálnej úrovni koalíciu s Občianskym hnutím, ktoré vyhralo voľby v Českej republike drvivým víťazstvom s vyše 50 % a s Kresťanskodemokratickým hnutím a spolu vytvorili vládu na čele s Mariánom Čalfom. Predsedom Federálneho zhromaždenia ostal Alexander Dubček a Václav Havel bol opätovne potvrdený vo funkcii prezidenta republiky.
Na Slovensku sa stal predsedom Slovenskej národnej rady za Verejnosť proti násiliu František Mikloško. Verejnosť proti násiliu vytvorila s Kresťanskodemokratickým hnutím, Maďarskou nezávislou iniciatívou a s Demokratickou stranou koaličnú vládu na čele s Vladimírom Mečiarom.
Parlamentné voľby v júni 1990 sa skončili zvláštnym paradoxom. Verejnosť proti násiliu vyhrala voľby, ale odstúpenie Jána Budaja z kandidátky v posledný deň volieb na základe lustrácií, ktoré ostáva historicky jeho veľkou politickou zodpovednosťou, ju zaťažilo vnútorne natoľko, že otvorilo Vladimírovi Mečiarovi cestu k moci.