Článok

V novembrových dňoch na Námestí Slovenského národného povstania znelo: „Sme jeden národ!“   Na celom Slovensku vnímala verejnosť 17. november ako československú revolúciu a prísľub rovnoprávneho, demokratického riešenia vzťahov Slovákov a Čechov. Slovenské zástavy, ktoré sa na námestiach objavili zároveň s československými, mnohí vôbec nepoznali – posledný raz ich mohli vidieť v roku 1968 a staršej generácii pripomínali skôr vojnový slovenský štát.  Už v decembri 1989 sa však objavili na stĺpoch prvé plagátiky slovenských emigrantov. Po roku 1945 si pestovali v emigrácii tradíciu samostatného slovenského štátu, ktorá neprešla prakticky nijakou demokratickou reflexiou. V druhej polovici osemdesiatych rokov sa ich  zmocnil generačný pocit zmaru. Rok 1989 pochopili ako svoju poslednú príležitosť. Svojimi názormi zaplavili celé Slovensko a najmä mladú generáciu, ktorá nemala o povahe vojnového slovenského štátu nijaké vedomosti. Prenikli do škôl a do médií. Z najostrejšieho študentského protirežimistického časopisu Zmena sa napríklad veľmi rýchlo stala tribúna nacionalizmu.  V januári 1990 prebiehali v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí prvé mítingy Štúrovej spoločnosti. Dňa 3. marca sa konalo v Šuranoch zhromaždenie Slovákov južného Slovenska zorganizované Maticou slovenskou a Zväzom slovenských učiteľov, ktoré požadovalo používanie slovenského jazyka v úradnom styku na celom území Slovenskej republiky bez výnimky. Stretnutie znamenalo začiatok nacionalizácie Matice slovenskej.  Dňa 7. marca bola znovuzaložená Slovenská národná strana, ktorá už 30. marca zorganizovala spolu so Štúrovou spoločnosťou demonštráciu proti rozhodnutiu Federálneho zhromaždenia o názve štátu a o postoji slovenskej časti poslancov. Dňa 20. mája 1990 sa potom konal na Námestí Slovenského národného povstania v Bratislave míting zorganizovaný Slovenskou národnou stranou, Stranou slobody, Nezávislou stranou Slovákov, Maticou slovenskou, Zväzom slovenských učiteľov a Štúrovou spoločnosťou, ktorého účastníci žiadali vo vyhlásení adresovanom Slovenskej národnej rade a vláde Slovenskej republiky, aby na prvom rokovaní po voľbách Slovenská národná rada prijala zákon o slovenskom jazyku ako úradnom jazyku na celom území Slovenskej republiky. Tým stratilo Námestie Slovenského národného povstania svoju revolučnú symboliku.  Návrh zakazoval používanie jazykov menšín v úradnom styku, a to bez výnimky. Svojou povahou priamo odporoval chápaniu menšinových práv, uznávaných po druhej svetovej vojne v celom demokratickom svete, ale aj demokratickej československej tradícii, umožňujúcej používanie jazyka menšín na územiach, kde žilo minimálne 20 % občanov, patriacich k menšinám.   Zdrojom dnešného slovenského nacionalizmu je ahistorický výklad nacionalizmu devätnásteho storočia, kombinovaný s nacionalizmom slovenského štátu rokov 1939 − 1945. Po novembri 1989 ho charakterizuje niekoľko základných čŕt. Agresívne sa vymedzuje voči ostatným národom a národnostiam, pričom tento postoj spája neraz s antisemitizmom a rasizmom. Pre mnohých bývalých komunistov sa stal nacionalizmus nahrážkou za komunistický kolektivizmus. A mocensky je čoraz tenšou zásterkou pre politickú a ekonomickú korupciu.