Článok

Československá ekonomika sa ocitla v osemdesiatych rokoch v hlbokej kríze. Neprejavovala sa ani tak navonok, lebo Komunistická strana ju zatajovala a umelo predlžovala. Už v druhej polovici osemdesiatych rokov však bolo vedeniu Komunistickej strany Československa jasné, že orientácia na ťažký, strojársky, chemický a zbrojný priemysel sťahuje československú ekonomiku ku dnu. Preto mala pripravené plány na konverziu zbrojného priemyslu, ktorý nemal odbyt. Zo strachu ju však odkladala. Keď sa s ňou potom po roku 1989 začalo, stali sa komunisti pokrytecky jej najväčšími kritikmi. 

Československo bolo jednou z mála krajín východného bloku, kde po roku 1948 fakticky neostali nijaké prvky trhovej ekonomiky, a to ani v oblasti služieb a pri živnostiach ako v Maďarsku, Poľsku, či dokonca v Nemeckej demokratickej republike. Predstavy o ekonomike sa na Slovensku pohybovali v rámcoch „socializmu s ľudskou tvárou“, v rozpätí ekonomiky juhoslovanského typu s družstevnými formami a podielmi zamestnancov na ekonomike výrobných podnikov. Pojem súkromného vlastníctva a slobodného trhu bol v československej ekonomike neznámy, podobne ako bol v českej a slovenskej spoločnosti neznámy pojem plurality.

Po novembri 1989 vychádzala prvá predstava z toho, že stačí vymeniť neschopných komunistických riaditeľov podnikov. Preto sa začali v podnikoch rozsiahle výmeny vedúcich pracovníkov. Na začiatku prebiehali bez akýchkoľvek pravidiel, vláda Slovenskej republiky schválila Zásady personálnej politiky a riešenia personálnych zmien v riadiacich štruktúrach štátnej správy a hospodárskej sféry na Slovensku až 26. marca 1990, čím vznikol ostrý konflikt medzi predsedom vlády Milanom Čičom a vedením Verejnosti proti násiliu, v ktorom stratil Milan Čič ako predseda vlády jeho dôveru. 

Federálne zhromaždenie prijalo od januára do júna 1990 zákony, obsahujúce niektoré trhové princípy. Začalo sa uvažovať o veľmi obtiažnom návrhu zákona o navrátení majetku znárodneného po roku 1948. Základný spor o transformáciu ekonomiky však prebiehal medzi dvoma skupinami ekonómov okolo Václava Klausa a Waltra Komárka. Napokon zvíťazil Klausov koncept rozsiahlej privatizácie, najprv malej privatizácie služieb a potom veľkej privatizácie výrobných podnikov. 

Na Slovensku k prvej skupine patrilo len niekoľko ekonómov okolo Jozefa Kučeráka a Pavel Hoffmann, ktorý však prijal ponuku pôsobiť priamo v Prahe, v kolektíve pripravujúcom ekonomickú transformáciu.  

Ako technika sa presadila metóda kupónovej privatizácie, ktorú pripravila skupina ekonómov okolo Dušana Třísku a Tomáša Ježka. Zakladala sa na predstave, že na privatizácii podnikov sa zúčastnia všetci občania, ktorí tak dostanú vo forme kupónov isté odškodnenie a náhradu za znárodnený majetok. V konečnom dôsledku to viedlo k tomu, že občania svoje kupóny rýchlo predali podielovým fondom a prispeli tak k tvorbe prvej ponovembrovej kapitálovej vrstvy vlastníkov kupónových fondov. 

Po voľbách v roku 1990 sa proces ekonomickej transformácie rozbehol naplno. Viedol k privatizácii a takej rozsiahlej zmene majetkových pomerov, že ju Karel Schwarzenberg označil za skutočnú novembrovú revolúciu. Sprevádzalo ju to, čo sa označovalo pojmom ekonomický Divoký východ, Klondike, zlatokopectvo, kondotiérstvo a tunelovanie. 

Kľúčový spor sa viedol o to, čo je dôležitejšie – rýchlosť privatizácie alebo pravidlá a zákony, podľa ktorých sa má riadiť. Dôležité bolo oboje, presadilo sa však len to prvé. O privatizácii bánk sa pred voľbami v roku 1990 vôbec neuvažovalo. Zápas o privatizáciu ropného, plynárenského priemyslu a elektrickej energie sa začal až pred voľbami v roku 1998.