Článok

Verejnosť proti násiliu nastolila v novembri 1989 dve základné požiadavky. Jednou bolo odstránenie vedúcej úlohy Komunistickej strany Československa v spoločnosti a druhou slobodné voľby. Prvú požiadavku splnilo ešte komunistické Federálne zhromaždenie 29. novembra 1989, kedy zrušilo ústavný článok 4 o vedúcej úlohe komunistickej strany a zmenilo ústavné zákony týkajúce sa jej určujúceho postavenia v Národnom fronte a monopolného postavenia marxizmu-leninizmu vo výchove a vzdelávaní. 

Druhá požiadavka predpokladala okamžité vypísanie slobodných volieb. Do nich chceli Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum plniť funkciu akéhosi kontrolóra moci. Preto nominovala Verejnosť proti násiliu do slovenskej vlády Milana Čiča jediného zástupcu, ekologického aktivistu Vladimíra Ondruša, ktorý sa stal podpredsedom vlády. Z ostatných členov slovenskej vlády boli Verejnosti proti násiliu blízki minister školstva Ladislav Kováč, minister financií Michal Kováč, minister spravodlivosti Ladislav Košťa, ktorí neskôr kandidovali v parlamentných voľbách za Verejnosť proti násiliu. V januári k nim potom pribudol minister vnútra a životného prostredia Vladimír Mečiar a koncom marca nový minister kultúry Ladislav Snopko.

Už v decembri 1989 však na seba narážali dva momenty. Verejnosť proti násiliu tlačila Občianske fórum k prevzatiu moci na federálnej úrovni, čo viedlo k tvorbe prvej ponovembrovej federálnej vlády a k voľbe Václava Havla za prezidenta. To si vyžadovalo odchod starých a kooptácie nových poslancov, ktoré prebehli v troch vlnách 28. decembra 1989, 30. januára 1990 a 27. februára 1990. Kooptácie v podstate zrušili zámer Verejnosti proti násiliu, aby prvá ponovembrová zákonodarná moc vzišla zo slobodných volieb. 

Ako sa však veľmi rýchlo ukázalo, príprava slobodných volieb nebola jednoduchá ani z legislatívneho hľadiska. Vo volebnom zákone bolo treba rozhodnúť, na akom základe bude stáť nový politický systém a zákon o politických stranách a hnutiach musel vytvoriť predpoklad, aby mohli do parlamentných volieb kandidovať nielen politické strany, ale aj hnutia ako Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum.

Bolo však treba pripraviť aj kľúčové ústavné zákony o práve na zhromažďovanie, slobodné vyjadrovanie a spolčovanie. Ako pocta študentskému hnutiu bol pripravený Zákon o vysokých školách. Okrem toho bol prijatý rad parciálnych ekonomických zákonov, ktoré vytvárali priestor pre trhovú ekonomiku. Bola to skutočná smršť zákonov. 

V januári 1990 sa rozhorel urputný zápas o navrátenie majetku Komunistickej strany Československa do rúk štátu. Komunistická strana sa zúrivo bránila a pred voľbami si musela pomôcť Čalfova vláda nariadeniami; príslušný zákon bol prijatý po voľbách v júni 1990. Vzápätí prepukol spor o názov štátu. Pôvodný zámer Václava Havla, ktorý predložil 23. januára 1990 Federálnemu zhromaždeniu návrhy na zmenu názvu štátu a štátnych znakov, spočíval v odstránení slova socialistická z názvu štátu. Václav Havel tým však otvoril Pandorinu skrinku so spormi o povahu štátu a o samotný štát.

Prvým signálom boli diskusie o konštrukcii Federálneho zhromaždenia. Začiatkom januára prišiel Josef Vavroušek s dobre mieneným nápadom, aby Snemovňu národov ako druhú komoru Federálneho zhromaždenia, v ktorej platil na rozdiel od Snemovne ľudu zákaz majorizácie národných republík, tvorili poslanci Slovenskej a Českej národnej rady. 

Okolo tohto návrhu vznikli dve legendy. Jedna je príbehom o tom, ako chcel Josef Vavroušek zrušiť zákaz majorizácie, druhá o tom, ako nechceli prijať Slováci Vavrouškov návrh na sfunkčnenie Federálneho zhromaždenia. Ani jedna nie je pravdivá. Josef Vavroušek celkom iste zákaz majorizácie zrušiť nechcel, len ho chcel delegovať na poslancov Slovenskej a Českej národnej rady, ktorí mali byť zároveň poslancami druhej komory Federálneho zhromaždenia. Rovnako však nie je pravdivá ani téza o odmietavom postoji Verejnosti proti násiliu voči Vavrouškovmu zlepšovaciemu návrhu. Nech bol Vavrouškov úmysel akokoľvek dobrý, nerešpektoval jedno zo základných pravidiel každého demokratického federatívneho štátu, ktoré hovorí, že poslanci jedného orgánu nemôžu rozhodovať o tom, čo je v kompetencii druhého orgánu. V našom prípade šlo o to, že poslanci, ktorí rozhodujú na úrovni republík, nemôžu rozhodovať na úrovni federácie a poslanci, ktorí rozhodujú na úrovni federácie, nemôžu rozhodovať na úrovni republík. Vavrouškov návrh nemal jednoducho v demokratickej federácii právnu oporu.    

K dohode, že vo voľbách do zákonodarných zborov by sa mal uplatniť systém pomerného zastúpenia, došlo 11. januára 1990. Parlamentné voľby boli vypísané 27. februára 1990 na 9. jún 1990. Tým stratil plán Verejnosti proti násiliu na vypísanie okamžitých parlamentných volieb reálny základ. Verejnosť proti násiliu stratila tempo a jej činnosť pôvodnú dynamiku.