Článok

Novembrové Slovensko malo tri mocenské ilúzie. Prvá spočívala v presvedčení, že stačí zničiť nenávidené kádrové dotazníky a ľudia sa zbavia nerovnoprávneho sociálneho postavenia voči Komunistickej strane. V konečnom dôsledku sa však stali všetci „ľuďmi bez minulosti“. Komunisti sa tak zbavili svojej politickej minulosti a ponechali si všetky staré sociálne a ekonomické kontakty, väzby a prepojenia.

Keď sa neskôr vynoril problém lustrácií, zmocnil sa ľudí úžas, koľko ľudí tajne spolupracovalo so Štátnou bezpečnosťou. Akoby zabudli na státisíce tých, čo na Slovensku spolupracovali s komunistickým režimom verejne ako členovia Komunistickej strany a požívali z toho verejne zaručené výhody pre seba a svojich príbuzných. 

Druhou ilúziou bola predstava, že na vyriešenie ekonomických a sociálnych problémov stačí len zmeniť vedenia výrobných podnikov a štátnych inštitúcií. Preto dochádzalo pod ochrannými krídlami Verejnosti proti násiliu od decembra 1989 k masívnym výmenám vedúcich vo vzdelávacích a vedeckých inštitúciách, v médiách a v kultúre a od januára 1990 potom najmä v podnikoch. Celý proces prebiehal asymetricky. Pokým v jedných inštitúciách zmeny prebehli, v iných nastal neľútostný konkurečný boj, na ktorom sa podielali aj organizácie Verejnosti proti násiliu. V jednotlivých podnikoch sa vytvárali VPN 1, VPN 2, ba aj VPN 3, ktoré sa navzájom likvidovali a predstavovali pre verejnosť negatívny vzor fungovania novej moci, takže už vo februári sa začalo hovoriť a písať o totalite VPN. A aj keď vláda Slovenskej republiky prijala pod tlakom vedenia Verejnosti proti násiliu 12. marca 1990 Zásady personálnej politiky a riešenia personálnych zmien v riadiacich štruktúrach štátnej správy a hospodárskej sféry na Slovensku, pokiaľ si mala Verejnosť proti násiliu uchovať na verejnosti dôveryhodnosť, musela činnosť svojich štruktúr v podnikoch a inštitúciách ukončiť.

Najparadoxnejšiu podobu mali zmeny v štátnej správe, ktoré organizoval na Slovensku minister vnútra Vladimír Mečiar. Ako sa neskôr po jeho odvolaní z funkcie predsedu vlády Slovenskej republiky ukázalo v  Javorského parlamentnej správe, dynamické výmeny boli len domnelé. Situáciu riešil Mečiar veľmi jednoducho tak, že presúval vedúcich pracovníkov okresnej štátnej správy a veliteľov polície z jedného okresu do druhého, čím vytváral zdanie hektickej činnosti, zaväzoval si jednotlivých pracovníkov a sypal piesok do očí verejnosti aj Verejnosti proti násiliu, ktorá v ňom videla dynamického aktéra zmien.

Treťou ilúziou bola zmena na úrovni zákonodarnej moci. Diala sa formou kooptácií. Namiesto volieb tu fungoval systém výmen, pri ktorom odchádzali z parlamentov najskorumpovanejší predstavitelia komunistickej moci a nahrádzali ich predstavitelia „rozhodujúcich politických síl“. Kooptácie neboli v československých dejinách ničím novým. Mali svoju tradíciu pri menovaní prvého československého parlamentu po vzniku Československa v roku 1918, ten istý postup sa zopakoval po druhej svetovej vojne v roku 1945 a tretí raz po vzniku československej federácie v roku 1969. Po novembri 1989 prebiehal v dvoch veľkých vlnách, v decembri 1989 a v januári a februári 1990. Vo Federálnom zhromaždení a v Českej národnej rade viedli kooptácie k prevahe poslancov Občianskeho fóra, Verejnosti proti násiliu a poslancov ostatných strán a hnutí novej moci, ktorí sa presadili aj v najvyšších ústavných funkciách. 7. februára bol ako posledný schválený Petr Pithart do funkcie predsedu Českej vlády. Kým dynamika činnosti Občianskeho fóra rástla, dynamika práce Verejnosti proti násiliu klesala, lebo sa utápala v zdržovacej taktike Slovenskej národnej rady, ktorej sa prispôsoboval aj Rudolf Schuster a najmä predsedu slovenskej vlády Milana Čiča. 

Kooptácie do Slovenskej národnej rady však prebehli nedôsledne. Napriek tomu, že v nej Verejnosť proti násiliu, Kresťanskodemokratické hnutie, Maďarská nezávislá iniciatíva a Demokratická strana nemali väčšinu, spoľahli sa na osobné prísľuby a dohody Jána Budaja s predsedom Slovenskej národnej rady Rudolfom Schusterom, že z funkcie na požiadanie odstúpi a 1. marca 1990 sa pokúsili o jeho výmenu za Jána Budaja. V zmenenej spoločenskej klíme, poznačenej rodiacim sa nacionalizmom Rudolf Schuster neodstúpil a jednoduchým procedurálnym krokom, zakotveným v Rokovacom poriadku, požiadal o odvolanie, ktoré vzhľadom na reálne nízke počty kooptovaných poslancov, ich nedisciplinovanosť a nezáujem ponovembrových politických síl o parlamentné dohody neprešlo. Zlá príprava mocenskej výmeny bola chybou celého vedenia Verejnosti proti násiliu. Ján Budaj v nej zohral úlohu naivného politika, ktorý uveril osobným sľubom Rudolfa Schustera namiesto toho, aby si zabezpečil v Slovenskej národnej rade spoľahlivú väčšinu. 

Rudolf Schuster ostal predsedom Slovenskej národnej rady a Milan Čič predsedom slovenskej vlády. A hoci obaja vedeli, že po voľbách v júni 1990 nebudú pokračovať v špičkových funkciách, uchránili si dobré východiskové pozície pre ďalšiu politickú kariéru. Rudolf Schuster sa stal po dohode s Václavom Havlom československým veľvyslancom v Kanade, potom primátorom Košíc a napokon prezidentom Slovenskej republiky. Milan Čič kandidoval na kandidátke Verejnosti proti násiliu do Federálneho zhromaždenia a po rozdelení Verejnosti proti násiliu pokračoval v rámci Hnutia za demokratické Slovensko v kontinuitnej politickej kariére celých ďalších dvadsať rokov. 

Ján Budaj ostal ako podpredseda Slovenskej národnej rady na polceste do reálnej politiky.