Článok

Československo bolo po okupácii v roku 1968 celých dvadsať rokov komunisticky znormalizovanou krajinou, v ktorej platilo Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti. Termín normalizácia pochádzal z Moskovského protokolu, podpísaného 27. augusta 1968. Poučenie ho zhrnulo do inštrukcie, ktorá sa stala záväznou pre celé obdobie do novembra 1989: „Česko-slovenskí predstavitelia v tomto dokumente vyjadrili svoje odhodlanie dosiahnuť normalizáciu pomerov v našej krajine na základe marxizmu-leninizmu, obnoviť vedúcu úlohu strany a autoritu štátnej moci robotníckej triedy, vyradiť kontrarevolučné organizácie z politického života a upevniť medzinárodné zväzky ČSSR so Sovietskym zväzom a ďalšími socialistickými spojencami.“ 

Pookupačná Komunistická strana Československa bránila do poslednej chvíle akýmkoľvek zmenám. V praxi to znamenalo diskrimináciu nestraníkov a ich rodín, ostrakizovanie vylúčených a vyškrtnutých členov strany, väznenie neposlušných, hlboké utlmenie a stratu pamäti celej spoločnosti. V druhej polovici osemdesiatych rokov sa začal v dôsledku perestrojky a glasnosti rozvoľňovať komunistický systém v Sovietskom zväze. V Československu narazil na odpor skostnatenej poaugustovej moci, opierajúcej sa celých dvadsať rokov o totalitný výklad vedúcej úlohy komunistickej strany v znormalizovanej spoločnosti. Na jar 1989 sa dali do pohybu všetky krajiny strednej, južnej a východnej Európy. S výnimkou Rumunska sme ostali poslednou krajinou nehybnosti. 

V novembri 1989 stálo Československo pred rozhodnutím - buď rumunské násilie alebo ústavná zmena. Komunistická strana bola pripravená na násilie. Počas celých dvadsiatich rokov viedla svoje ozbrojené zložky, paramilitaristické milície a sily verejnej a tajnej bezpečnosti k tomu, aby v prípade potreby represívne zasiahli proti akémukoľvek verejnému prejavu protestu a ako o tom svedčí príprava akcie Norbert, bola pripravená použiť proti odporcom režimu násilie a prostriedky, typické pre stanné právo. Politicky vychádzala z toho, že bývalí členovia strany nemajú silu ani schopnosť obnoviť vnútrostranícky zápas a nestraníci, diskriminovaní po roku 1948 zo samotnej povahy režimu, v ktorom sa po roku 1968 absolútne obnovila vedúca úloha komunistickej strany, nemajú spoločnú platformu ani silu aktivizovať sa.

Neexistovali nekomunistické politické elity. Nemali kde vzniknúť. Všetko, čo sa politicky po roku 1948 v Československu odohrávalo, dialo sa v réžii a vnútri Komunistickej strany. Systém kádrovania znemožňoval deťom z kresťanských, nestraníckych a stranícky postihnutých rodín študovať na vysokých školách, na ktoré sa kládol ideologický dôraz a na ostatných im sťažoval prístup k vzdelaniu. Nestraníci boli znevýhodňovaní v kariérnom postupe a vylúčení z vedúcich pozícií prakticky vo všetkých povolaniach a zamestnaniach. Demokratická tradícia bola z kolektívnej pamäti vytesnená. Problémom nebolo verejné angažovanie, to sa v zmysle komunistickej ideológie priamo vyžadovalo, ale ako mu odolať, lebo len tak sa dalo uchovať si ľudskú a odbornú integritu. 

Ľudia si v dôsledku pozvoľného zlepšovania životnej úrovne neuvedomovali, do akej miery je komunistický režim politicky, ekonomicky a sociálne schátraný a rast životnej úrovne neudržateľný. Málokomu bolo jasné, že po roku 1968 prepáslo Československo základnú zmenu, v dôsledku ktorej sa v západnej civilizácii začal klásť dôraz na kvalitu života, zvyšovanie priemerného veku, ochranu životného prostredia, vzdelanosť, kultúru a využívanie voľného času. Rozdiel kvality života sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch zmenil z kvantitatívneho na kvalitatívny, a ten sa nedal v rámci reštriktívneho komunistického systému vyrovnať. Represie v rámci Československa boli síce na Slovensku menšie a Slovensko vyzeralo navonok ako oáza pokoja, zaplatilo však za to vysokú cenu v podobe neslobody, rastúceho rozdielu životnej úrovne voči vyspelým demokratickým krajinám a nízkej kvality života. 

Československo žilo v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch na úkor budúcnosti. Modernizácia Slovenska bola za štyridsať rokov komunistického režimu vykúpená ľudskými obeťami z radov inteligencie, učiteľov, právnikov, lekárov, kultúrnych pracovníkov, cirkví, podnikateľov, remeselníkov, súkromných roľníkov, a to jednak rozsiahlymi obeťami na životoch, ale aj v zmarených životných dráhach a v diskriminácii, ktorá siahala v kádrovej politike komunistickej strany od predkov po potomkov.

Nemožno zabúdať ani na to, že  samotná komunistická strana označovala obdobie osemdesiatych rokov za stagnáciu, čo bol len zjemňujúci výraz pre rozklad normalizačného režimu, ale aj celého systému. Poučenie z krízového vývoja bolo v poaugustovom režime sumou základných vlastností komunistického systému a jeho pookupačného režimu. Súčasťou a výkonnou zložkou tohto systému bola aj Komunistická strana Slovenska. Slovenskí komunisti sa stali symbolom československých sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Stačí si pripomenúť mená ako Husák, Biľak, Lenárt, Chňoupek. Ich pomáhačmi na Slovensku boli Šalgovič, Colotka, Janák, Hruškovič, Pezlár, Hruškovic, Knotek, Šlapka a mnohí ďalší predstavitelia komunistickej moci, ktorí boli  stelesnením tohto obdobia. 

Staršia generácia slovenských komunistov bola celkom skostnatená. Bývalí reformní komunisti túžili po straníckej rehabilitácii, občianskom zrovnoprávnení a v krúžku okolo Alexandra Dubčeka, do ktorého patrili bývalí komunistickí politici ako Ivan Laluha či Róbert Harenčár potajomky aj po nejakej novej forme opakovania roka 1968. Skromné aktivity Obrody Viliama Ciklaminiho a Leninskej iskry, sústredenej tesne pred novembrom 1989 okolo Igora Cibulu a Jozefa Moravčíka ostávali na krotkej platforme demokratického socializmu. Mladší komunistickí intelektuáli ako Peter Weiss a Pavol Kanis z prostredia Ústavu marxizmu-leninizmu pri ÚV KSS boli teoreticky a politicky nastavení na pozvoľnú reformnú zmenu v rámci gorbačovovskej perestrojky. Neboli však vôbec pripravení na zmenu celého systému. Preto v novembri 1989 tvrodšijne bránili všetky pozície komunistickej strany a opúšťali ich len milimeter po milimetri. Prvým a základným problémom Slovenska bolo v roku 1989 nedostatočné vedomie veľkosti zmien, pred ktorými stálo.