Článok

Generálny štrajk 27. novembra 1989 znamenal vyvrcholenie zápasu s komunistickou mocou. Revolučná fáza kulminovala na Slovensku masovým pochodom na oboch stranách Dunaja do rakúskeho Hainburgu a na Devín. Idea tohto najmasovejšieho happeningu v dejinách Slovenska vznikla v prvých novembrových dňoch u Milana Kňažka a pochádzala z dielne Martina Bútoru, ktorý ju potom rozvinul s Ladislavom Snopkom. Jej realizácie sa ujali Zuzana Tatárová a Rudolf Biermann po tom, ako pochod ohlásil pri prvej návšteve Václava Havla v Bratislave 29. novembra v Slovenskom národnom divadle Ján Budaj. 

Pochod do Hainburgu, ktorým sa prvý raz po vyše štyridsatich rokoch ostnatého drôtu a železnej opony medzi Západom a Východom otvorili hranice Československa do slobodného sveta, znamenal vyvrcholenie revolučnej eufórie z novembrovej zmeny a súčasne vyvrcholenie dynamiky činnosti Verejnosti proti násiliu, ktorá bola dovtedy hnacím motorom revolúcie nielen na Slovensku, ale v celom Československu. 

Na prevzatie moci, ktorým sa začala realistická ponovembrová fáza, už nebola Verejnosť proti násiliu tak dobre pripravená. Jej základnými požiadavkami bolo zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany v spoločnosti a príprava slobodných volieb. Koncepcia Verejnosti proti násiliu, podobne ako sprvu aj Občianskeho fóra vychádzala z toho, že do slobodných volieb neprevezme moc, ale vo vrcholných exekutívnych orgánoch bude vykonávať len akúsi úlohu kontrolóra moci. 

Možno to povedať aj tak, že pri preberaní moci zaskočila Verejnosť proti násiliu jej vlastná dynamika. Pokým Občianske fórum rokovalo s predsedom federálnej vlády Ladislavom Adamcom o úpravách v rámci existujúcej vlády, Verejnosť proti násiliu vyvíjala na Občianske fórum tlak a požadovala Adamcovo odstúpenie. 

Keď Ladislav Adamec navrhol 3. decembra kozmetické úpravy v rámci existujúcej vládnej garnitúry, čo verejnosť pobúrilo a zburcovalo k novým hrozbám generálneho štrajku, pochopilo Občianske fórum, že sa musí prestať spoliehať na Adamca ako  na svojho partnera a prehodnotilo aj svoj vzťah k moci. Na rokovaní predstaviteľov Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu  v noci zo 6. na 7. decembra pripustil Václav Havel prvý raz možnosť, že by mohol po odstúpení Ladislava Adamca z funkcie predsedu vlády a Gustáva Husáka z funkcie prezidenta republiky kandidovať na funkciu prezidenta, čo dovtedy striktne odmietal. Tento návrh podporila na rokovaní aj delegácia Verejnosti proti násiliu, ktorú tvorili Ján Budaj, Milan Kňažko, Vladimír Ondruš, Ján Čarnogurský a Miroslav Kusý. 

V novej situácii bolo treba otvoriť aj otázku funkcie predsedu federálnej vlády. Prvotná predstava Václava Havla a Občianskeho fóra vychádzala z toho, že by sa ním mohol stať disident Ján Čarnogurský. Politická realita však smerovala ku kandidatúre Mariána Čalfu, podpredsedu poslednej komunistickej vlády, ktorého navrhol na funkciu predsedu vlády Ladislav Adamec. 

Túto predstavu napokon Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu akceptovali s tým, že ju pokladali za prechodné riešenie a Mariána Čalfu za potenciálne slabého predsedu vlády. Ako sa ukázalo, mýlili sa. Marián Čalfa ostal na čele federálnej vlády nielen do júnových volieb v roku 1990, ale ako lojálny predstaviteľ Verejnosti proti násiliu až do volieb v roku 1992.

Ďalším problémom bola otázka, aké miesto bude patriť v nových politických pomeroch Alexandrovi Dubčekovi, ktorý ako reprezentant porážky v roku 1968 nemal podporu na funkciu prezidenta vo Verejnosti proti násiliu, ale o to silnejšiu v Slovenskej národnej rade a medzi predstaviteľmi slovenských komunistických satelitov vo federálnej vláde. Tým sa otvorila tradičná háklivá otázka vyváženosti moci medzi Čechmi a Slovákmi vo vrcholných ústavných funkciách.

Takáto bola situácia v druhý decembrový týždeň, v čase vrcholiacich príprav na pochod do Hainburgu, kedy sa začali rozdávať aj prvé ponovembrové mocenské karty.