Generálny štrajk
Článok
Komunistická strana až do generálneho štrajku 27. novembra nechápala, v akej sa ocitla pozícii. Len pod masívnym tlakom sa v Bratislave skončila informačná blokáda 23. novembra, v Prahe až 25. novembra, kedy vysielala televízia prvý raz míting na Letenskej pláni a umožnila Václavovi Havlovi vstup do večerného vysielania.
Predseda federálnej vlády Ladislav Adamec sa síce prvý raz stretol s predstaviteľmi Občianskeho fóra v utorok 21. novembra, nebolo to však nijaké politické rokovanie, čo platilo aj o stretnutí predsedu slovenskej vlády s predstaviteľmi slovenských študentov 24. novembra v Bratislave.
Až 22. novembra vo večerných hodinách odvolalo vedenie Komunistickej strany Československa ozbrojené jednotky Ľudových milícií, ktoré pricestovali na príkaz generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa do Prahy z jednotlivých krajov. 23. novembra dokončil generálny štáb Československej ľudovej armády prípravy na ozbrojený zásah proti demonštrantom a opozičným centrám. Vedenie Komunistickej strany Československa sa až o deň na to rozhodlo zriecť sa brutálneho násilia.
Ešte v piatok 24. novembra bola Komunistická strana Československa ochotná urobiť vo svojom vedení len kozmetické personálne úpravy. Miloš Jakeš navrhoval uvoľniť z predsedníctva len Gustáva Husáka, Aloisa Indru a Karla Hoffmana s tým, že prví dvaja mali zostať vo svojich štátnych funkciách a až na to, že Jakeša vo funkcii generálneho tajomníka vystriedal Karel Urbánek, zmeny nešli za jeho návrhy.
Vystúpenie Ladislava Adamca na Letenskej pláni 26. novembra sa skončilo jeho fiaskom, rovnako ako vystúpenie Štefana Murína v Bratislave na Námestí Slovenského národného povstania 27. novembra. Obaja hovorili aparátnickým jazykom starej doby, ktorý už demonštrantov nemohol uspokojiť.
Zákopové postoje vedenia Komunistickej strany Československa a Komunistickej strany Slovenska zosilnili tlak verejnosti, smerujúci ku generálnemu štrajku v celom Československu. Generálny štrajk sa uskutočnil v pondelok 27. novembra. Niesol sa v znamení dvoch základných požiadaviek - skoncovať s vedúcou úlohou Komunistickej strany v spoločnosti a umožniť slobodné voľby. Bol to symbolický štrajk, v ktorom ľudia prerušili v závodoch a inštitúciách napoludnie na dve hodiny prácu a podľa odhadov sa ho zúčastnila polovica zamestnancov. Jeho účinok však bol masívny – protest študentov a verejnosti sa stal postojom celej spoločnosti.
Až generálny štrajk prinútil komunistickú moc k skutočným rokovaniam s Občianskym fórom a Verejnosťou proti násiliu. Vedenia Komunistickej strany Československa a Slovenska sa totálne zdiskreditovali a tak sa 28. novembra začalo druhé kolo politických rokovaní delegácie federálnej vlády s predstaviteľmi Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu, ktorú zastupoval Ján Čarnogurský. Ich výsledkom bola dohoda, že federálna vláda sa 3. decembra predstaví v novom zložení a vo svojom programovom vyhlásení poskytne záruky, že je pripravená vytvoriť predpoklady pre zabezpečenie slobodných volieb, slobody zhromažďovania a spolčovania, slobody prejavu a tlače, zrušenie štátneho dozoru nad cirkvami a zmenu branného zákona. Zároveň sa Adamcova vláda zaviazala odsúdiť vojenskú intervenciu piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 a predložiť Federálnemu zhromaždeniu návrh ústavného zákona, ktorým sa rušila vedúca úloha Komunistickej strany. Okrem toho mala presadiť vo Federálnom zhromaždení vznik komisie, dohliadajúcej na vyšetrovanie udalostí 17. novembra a zaručiť voľný vstup predstaviteľov Občianskeho fóra do masových médií.
29. novembra rokovala delegácia Verejnosti proti násiliu s podpredsedom slovenskej vlády Štefanom Murínom a 30. novembra s predsedom vlády Pavlom Hrivnákom, podpredsedom vlády Murínom a ministrom spravodlivosti Milanom Čičom o zmenách v slovenskej vláde. Na rozdiel od Ladislava Adamca, ktorý kládol v ďalších rokovaniach tvrdý odpor, predstavitelia slovenskej vlády vyprázdňovali pozície bez veľkého odporu, čo im umožňovala aj deklarovaná stratégia vedenia Verejnosti proti násiliu, ktoré sa v tejto fáze nechcelo podielať na moci, ale zamerať na kontrolu jej výkonu.