Článok
Mítingy na Námestí SNP mali zvláštnú atmosféru. Miešala sa v nej podvečerná tma, tlmené svetlá verejného osvetlenia so svetlom za oknami domov, blikotanie sviečok, vločky snehu, narážajúce do tvárí, odbíjanie času z kostolných zvonov, tváre vystupujúcich, hlas z reproduktora, štrnganie kľúčmi, budajka Jána Budaja a kulich Milana Kňažka.
Jedna z najpopulárnejších kapiel tých čias Tublatanka poskytla aparatúru. K Verejnosti proti násiliu sa pripojili hudobníci, ktorých mená oznamovali rukou písané plagáty: Ráž, Žbirka, Nagy, Záblacká, Kožušník, Bartošová, A., Spišiak, Horňáková, Lehocký, Karvaš, Lučenič, Patejdl, Štulka, Habera, Hečko, Andrašovan, Hronec, Markovič, Greksa, Belák, Mikletič, Junas, Uličný, Dubasová, Bueniey, Balogh.
Miroslav Žbirka pripomenul z tribúny Gorbačova, námestie sa premenilo na javisko návratu Karla Kryla z dvadsaťročnej emigrácie. Vrcholom však boli vystúpenia Ivana Hoffmana a Jara Filipa s Milanom Lasicom v nedeľu 26. novembra pred rozhodujúcim generálnym štrajkom. Pieseň Ivana Hoffmana sa stala novembrovým hitom:
Videli sme tých, ktorí vystierali ruky,
mali ich prázdne a ešte bola tma.
Po našich uliciach odvtedy prešli veky,
zobudili sme sa zo zlého sna.
Sľúbili sme si lásku,
sľúbili vravieť pravdu len,
sľúbili sme si vydržať,
sľúbili sme si nový deň.
Tí mladí za nás vystierali ruky,
za nás boli bití, za naše mlčanie.
Po našich uliciach odvtedy prešli veky
a zaznelo zlému posledné zvonenie.
Sľúbili sme si lásku,
sľúbili vravieť pravdu len,
sľúbili sme si vydržať,
sľúbili sme si nový deň.
Jaro Filip s Milanom Lasicom zaspievali dve piesne. Pieseň Do batôžka si nalož s motívom pretvárky, lži a falše, odhodenej do studne, sa hodila do atmosféry námestia. Pieseň Bolo nás jedenásť sa však z rámca toho večerného sneženia vymykala. Milan Lasica spomína, že záverečné slová „pôjdeme sa pozrieť, keď ich budú vešať“, si komunisti z nejakého okresného výboru KSS vysvetlili ako výzvu na vešanie komunistov a hovorí, že to „nebola pravda, ale možno chyba“. Skutočný význam piesne však možno pochopiť až na pozadí toho, čo sa odohralo za dvadsať rokov od novembra 1989:
Bolo nás jedenásť
už nás je len desať
všetci ľudia vravia
že nás budú vešať
Lenže ten desiaty
tíško sa vytratil
nech si vraj obesia
iba nás deviatich
No a ten deviaty
bol tiež neúprosný
a tak sme tu teraz
zostali len ôsmi
Sľúbil nám ten ôsmy
že nás nepodvedie
ale ako vidno
ostalo nás sedem
A vtom aj ten siedmy
vydal sa na cesty
ostali sme teda
teraz iba šiesti
Nuž a ten náš šiesty
pustil tiež do gatí
a už sme tu iba
kamaráti piati
Tuším má ten piaty
dáky čudný výraz
nenazdali sme sa
a už sme len štyria
A vraj aj ten štvrtý
netúži do raja
nenápadne zdúchol
a sme iba traja
Zrazu vraví tretí
čože nás už spája
tak sme tu zostali
len kamarát a ja
Už nás idú vešať
darmo kričím rata
a tak som v tom nechal
toho kamaráta
Bolo nás jedenásť
už nás je len desať
pôjdeme sa pozrieť
keď ho budú vešať