Článok

Ako vyzerala slovenská spoločnosť v stredu 15. novembra 1989, dva dni pred? V novinách nebolo ani stopy po tom, čo sa o dva dni chystá. Pravda, orgán Komunistickej strany Slovenska, Práca, orgán Revolučného odborového hnutia a Smena, orgán Socialistického zväzu mládeže písali v ten bežný deň bežného socialistického týždňa bežné veci: o tom, aké orgány komunistickej strany zasadli a o čom rozhodli, ako pracujúci plnia plány a imperialisti kujú intrigy.

Možno len tri veci neboli celkom bežné. Komunistickú stranu Československa hlboko znepokojovala gorbačovovská perestrojka, za ktorou prestarnuté stranícke špičky cítili ohrozenie svojej moci zo strany mladšej komunistickej garnitúry. V Čechách to boli komunistickí a zväzácki funkcionári ako Miroslav Štěpán či Vasil Mohorita, na Slovensku začala verejne vystupovať skupina okolo Viliama Plevzu v Ústave marxizmu-leninizmu, do ktorej patrili Peter Weiss či Pavol Kanis. Napokon, na jar sa chystal ďalší zjazd  komunistickej strany.

Druhou vecou, ktorá znepokojovala špičku komunistickej strany, boli prejavy občianskej neposlušnosti. Komunistická strana bola presvedčená, že má situáciu mocensky a represívne pod kontrolou. Ale už v novembri 1987 vznikla mohutná podpisová akcia s 31 požiadavkami, ktorá sa týkala náboženských slobôd a podpísalo ju vyše 500 000 ľudí, z toho 291 tisíc zo Slovenska. Sviečková demonštrácia v Bratislave v marci 1988, rozohnaná striekačkami za asistencie trochu neistých pohľadov slovenskej komunistickej špičky, prizerajúcej sa spoza zácloniek hotela Carlton, už neobhajovala len cirkevné, ale aj občianske práva. V januári 1989 kládli ľudia pod sochu svätého Václava verejne kytičky na pamäť upáleného Jana Palacha. Prvé demonštrácie sa konali pri príležitosti dvadsiateho výročia augustovej okupácie v roku 1968. V Čechách vznikli podpisové hárky výzvy Několik vět, ktorú napriek kontrapodpisovej propagande a zastrašovaniu podpísali desaťtisíce ľudí a nie stovky ako Chartu 77. Na Slovensku činnosť ochrancov prírody prekročila čisto ochranársky rámec a zmenila sa na občiansku aktivitu za zmenu kvality života. Proti opätovnému väzneniu signatárov Charty 77 sa zdvihli verejné protesty, a to aj z radov dovtedy lojálnych umelcov. Na Slovensku vznikli prvé podpisy proti  väzneniu piatich disidentov Bratislavskej päťky, Hany Ponickej, Jána Čarnogurského, Miroslava Kusého, Vladimíra Maňáka a Antona Seleckého. Podpísali sa už nielen disidentské kruhy a prvý raz aj Alexander Dubček, ale aj spisovatelia, sociológovia, ochranári, ktorým sa v jazyku disidentov hovorilo šedá zóna. Manifest Demokracia pre všetkých Hnutia za občiansku slobodu z októbra 1988 sa stal v Československu prvým reálnym demokratickým politickým programom. Zo Slovenska ho podpísali Ján Čarnogurský, Ivan Hoffman, Jozef Jablonický, Miroslav Kusý, Ján Langoš, Vladimír Maňák, Anton Selecký a Milan Šimečka. 

Tretia vec bola možno vôbec najznepokojujúcejšia. Prakticky celý rok 1989 sa dominovým efektom rozpadal komunistický systém. Bol to proces, ktorý prebiehal postupne v celej strednej, južnej a východnej Európe. V Maďarsku na jar cez rozstrihnuté ostnaté drôty prúdili otvorenými hranicami do Rakúska trabanty a wartburgy z NDR. V Poľsku prebiehal od 6. februára do 5. apríla dialóg za okrúhlym stolom medzi komunistickou mocou a opozičnou Solidaritou, ktorý sa skončil absolútnym víťazstvom Solidarity v prvých poloslobodných voľbách v júni 1989. 9. novembra padol berlínsky múr,  symbol rozdeleného sveta a otvorila sa cesta k zjednoteniu Nemecka.

Historickou vlastnosťou prevratov a pučov je ich technokratický charakter. Majú svoje technologické praktiky, možno ich pripraviť a uskutočniť podľa vopred pripraveného plánu. Vlastnosťou revolúcií je, že sa chystajú dlho, ako ponorný, neviditeľný prúd, za cenu mnohých anonymných i menovitých obetí a stroskotaní, ktoré vyvolávajú dojem nezmeniteľnosti režimu a systému. Práve preto prekvapí a zaskočí revolúcia takmer všetkých. Nepripravuje sa ako technická operácia, puč či prevrat, ale vypukne ako požiar. Nachádza strážcov poriadku nepripravených a svojich nositeľov si vytvára z ľudí, ktorí nemali za sebou dráhu profesionálnych revolucionárov a len výnimočne patrili k malým skupinám dlhodobého protestu. 

Ani pätnásteho novembra 1989, dva dni pred, nikto netušil, čo sa chystá a najmä o akú veľkú zmenu pôjde.