Článok
Krajina bez legiend, mýtov, symbolov a rituálov neexistuje. Prekračujú horizont všednodennosti a premosťujú životy generácií. Ide o to, aké legendy, mýty, symboly a rituály to sú. Sú aj také, pri ktorých človeka mrazí.
Legenda novembra 1989 je fajn. Je heroická, víťazná a patrí všetkým občanom tejto krajiny – Slovákom, Maďarom, Rómom… Košičanom, Šarišanom, Rusínom..., všetkým, pokiaľ sa jej dobrovoľne nevzdali, alebo sa tvária, že si nevšimli.
Mýtus, ktorý sa viaže na túto legendu, pomenoval Peter Zajac. Nazval ho teseovským mýtom. Stmelená skupina ľudí, pod Teseovým vedením porazila netvora a po naplnení svojej misie sa rozpŕchla na všetky svetové strany, každý svojou cestou.
Symboly by mali pripomínať konkrétne mená a tváre nositeľov legendy a mýtu. Václav Havel je dobré meno a dobrá tvár – dobrý symbol. Boli sme vtedy Československo a na vlastnú históriu zabúdajú iba fanatici, ignoranti a hlupáci.
A rituály sú tu od toho, aby sa nezabúdalo. Osobne dávam prednosť nezabúdaniu medzi ľuďmi, ktorí si dokázali celé tie roky zachovať vzájomnú priazeň a vzájomnú dôveru. Veľa ich nie je, ale sú to rovní ľudia, aj keď nerovnakých názorov.
A nebudú zabudnutí ani tí, ktorí sa nedožili: Janko Beer, Sveťo Bombík, Ivan Brndiar, Miroslav Dziak-Košický, Anna Erdelyová, Tereza Grellová, Tono Hodál, Paľo Hoffmann, Pavol Horváth, Jozef Hubel, Vladimír Kompánek, Jano Langoš, Mikuláš Ľaš, Peter Lebovič, Imro Michalovský, Ján Mlynárik, Fedor Petrovič, Peter Rašev, Jozef Roško, Andrej Sámel, Vlado Sládek, Kornel Smržík, Slávo Stračár, Marcel Strýko, Milan Šimečka, Ernest Valko, Milan Zemko a mnohí ďalší skvelí ľudia.
Fedor Gál