Privilegovaná vrstva, ktorá mala chrániť slobodu a rovnosť v právach.

Väčšina slovenskej spoločnosti je aj po 30 rokoch v rôznej miere utláčaná menšinou.

Hádal som sa pred nejakým časom s priateľom o homosexuáloch. Zvyšoval hlas, keď hovoril, že sú hrozbou pre ľudstvo, a ja som si vyčítal, že ho nedokážem priviesť k rozumu. Vzápätí mi prišla na um námietka, ktorá sa podľa môjho názoru nedala odbiť.

Obaja sme totiž patrili v novembri 1989 k zakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu. „Keď sme stáli na tribúne v mene slobody a ľudských práv pre všetkých, stáli sme tam aj za práva homosexuálov, hoci sme si to vtedy možno ešte neuvedomovali,“ povedal som.

Jeho odpoveď ukončila naše priateľstvo, lebo zahrmel: „Ja som na tribúne za homosexuálov nestál!“

Myslím na jeho nahnevanú vetu často, lebo vyvoláva otázku: Kto sa v novembri 1989 okrem gejov ešte nezmestil do vtedajšej predstavy o právach a slobode? Čo podstatné nám uniklo pri našich úvahách o slobode? A ako sa dá jedným dychom hlásiť sa k odkazu Novembra a zároveň ho popierať?

Ako sa nepodarila odluka cirkvi od štátu

Je pravda, že pred 30 rokmi sme veľmi nepremýšľali o tom, aký hlboký dosah má predstava slobody a rovnosti práv pre každého. Podvedome sme vychádzali z našich debát, z ktorých sa zdalo byť jasné, že sloboda jednotlivca je prirodzený stav, ktorý sa automaticky obnoví pádom komunistického režimu.

To nás viedlo napríklad aj k tomu, aby sme žiadali „dôslednú odluku cirkví od štátu“. Chceli sme, aby si veriaci boli rovní s neveriacimi, keďže v komunistickom režime boli ateisti ich utláčateľmi.

Dnes je zrejmé, že naša predstava o slobode bola v rozpore s tým, ako si ju predstavovali samotné cirkvi, najmä katolícka. Od okamihu, keď sa štát menil na demokratický, už o odluku od neho nestála. Naopak, od toho okamihu sa usiluje mať v ňom výsadné postavenie na úkor neveriacich v presvedčení, že toto postavenie je oprávnené, lebo reprezentuje väčšinu.

Rovnako sme sa mýlili, keď sme považovali za samozrejmé, že po páde komunistického režimu si v slobode budú rovní so Slovákmi aj príslušníci národnostných menšín. Národná väčšina túto rovnosť odmietla a ani po 30 rokoch sa nedá povedať, že by napríklad Maďari na Slovensku boli rovnako slobodní ako Slováci.

Mýlili sme sa však aj v predstave, že záruka slobody je sama osebe zárukou ľudských práv. Rómska menšina nemá z takej záruky nič, lebo v osadách ju väzní bieda. Títo ľudia nemajú žiaden dôvod oslavovať pád komunistického režimu a príchod demokracie. Sú rovnako neslobodní, ako boli predtým, ak nie viac.

A ak sme si predstavovali slobodu najmä ako slobodu pohybu a prejavu, aj v takom prípade ostala často len ilúziou. Je až príliš veľa ľudí, ktorým je nanič, lebo na cestovanie nemajú peniaze a ich slobodný prejav nikoho nezaujíma. Prečo by mali oslavovať November?

Za 30 rokov od porážky komunistického režimu, v ktorom sme si boli rovní v neslobode a vládla nám privilegovaná vrstva komunistov, si dnes užíva slobodu a rovnosť stále len menšina. Gejovia, Rómovia, Maďari, chudobní penzisti, osamelé matky a ženy ako paradoxná väčšina (v rodovej rovnosti patrí Slovensko k najzaostalejším krajinám v Európskej únii) sú dnes v podradnom postavení voči menšine, ktorú reprezentuje arogantný slovenský muž v strednom veku.

Neobviňujem z tohto stavu ľudí z novembrových tribún, lebo vtedy sme mali o slobode a rovnosti len hmlistú predstavu. Inú sme po ére komunizmu mať ani nemohli. A tiež sme nemohli tušiť, že slovenská spoločnosť si bude vytrvalo – a slobodne – voliť vlády tvorené zväčša arogantnými mužmi v strednom veku, ktorí majú útlak väčšiny v popise práce.

Nie som ani prekvapený. Skôr ma príjemne prekvapuje, že slovenská spoločnosť si pomaly a neochotne začína predsa len pripúšťať, že sloboda a rovnosť nie sú prázdne pojmy.

Zrada privilegovanej vrstvy

Čo ma naozaj prekvapuje, je zjavný fakt, že slobodu často popierajú tí, čo patria k privilegovanej vrstve požívajúcej špeciálnu ochranu nezávislosti. Je to vrstva, ktorá bola za komunistického režimu pod najprísnejšou kontrolou, lebo bola nástrojom jeho moci. Sú to sudcovia, prokurátori, policajti aj novinári.

V novembri 1989 sme boli presvedčení, že demokracia musí v mene svojej vlastnej ochrany chrániť nezávislosť tejto vrstvy od politickej moci. A súčasne sme boli presvedčení, že príslušníci tejto vrstvy si budú svoju slobodu vážiť ako privilégium, vďaka ktorému môžu chrániť slobodu všetkých ostatných. Mýlili sme sa.

Skorumpovaný sudca alebo skorumpovaný novinár je rovnako amorálny ako kňaz, ktorý sexuálne zneužíva deti. Všetci totiž patria do privilegovanej vrstvy s výsadným spoločenským postavením, ktorého účelom je chrániť spoločnosť pred nespravodlivosťou, lžou a násilím. Sudca, ktorý chráni zločincov, novinár, ktorý klame, a farár, ktorý znásilňuje, sú „padlí anjeli“, ktorí zradili svoje poslanie. A súčasne si zvolili život v neslobode.

Nikdy som nechápal, čo môže kohokoľvek viesť k takej zrade, keď má možnosť byť slobodný. Súc novinárom som nikdy nechápal, ako sa môže nejaký novinár vzdať svojej nezávislosti. Ak ma niečo naozaj prekvapilo po novembri 1989, tak sú to príbehy privilegovaných ľudí, ktorí sa dobrovoľne vzdali slobody.

Je ich oveľa viac, než som si aj pri najhlbšej skepse dokázal predstaviť, a sú hrozbou pre demokraciu v celej strednej Európe, v Maďarsku už sú dokonca vo väčšine.

Slovenskou spoločnosťou otriasla vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorá je dôsledkom zrady privilegovanej vrstvy. Marian Kočner by sa bez skorumpovaných sudcov, prokurátorov, policajtov a novinárov nemohol stať podvodníkom takého formátu a nemal by preto dôvod objednávať vraždu nezávislého novinára.

Ale tento príbeh zrady môže mať katarzný účinok, ak si väčšina spoločnosti uvedomí, že sloboda a rovnosť nie sú prázdne pojmy a že je v našom životnom záujme ich napĺňať čoraz jasnejšou predstavou. A že ak prijmeme neslobodu a nerovnosť za normu, dláždime si tým cestu k diktatúre.

Toto je „odkaz Novembra“, ak vôbec nejaký existuje. Každý, vrátane tých, ktorí stáli vtedy na tribúnach, má, samozrejme, právo interpretovať ho po svojom. Mal som dosť času premýšľať o tom, čo všetko sme nedomysleli v roku 1989, a preto sám za seba tvrdím, že súčasťou odkazu Novembra je obrana všetkých tých, ktorým je aj po 30 rokoch upieraná rovnosť v právach, bez ktorej je sloboda len ilúziou. A že každý, kto im túto rovnosť nepriznáva, tento odkaz popiera.

Martin M. Šimečka