Príhovor Martina Bútoru pri udelení Ceny VIZE 4.10.2019, Nadace Dagmar a Václava Havlových VIZE 97

Vážená pani Dagmar Havlová,

milý Daniel,

drahé priateľky a priatelia,

vzácni hostia,dámy a páni,ak by som mal vyjadriť pocity, aké sa ma zmocnili,

keď som sa dozvedel, že onedlho budem stáť na tomto mieste, krúžili by okolo

slov bázeň či ostych.

Bázeň tvárou v tvár tomu, že som sa – nečakane – ocitol

v spoločnosti doterajších laureátiek a laureátov, výnimočných osobností neraz

siahajúcich za horizonty bežného poznania. Preboha! – napísal som pani

Dagmar, pokúšajúc sa vyjadriť svoj ostych – preboha... A hoci ma tieto pocity

celkom neopustili, vyložil som si to tak, že Nadácia sa rozhodla uctiť si udalosti

spred tridsatich rokov, keď sa u nás pohli dejiny. Takže tu dnes spolu

s priateľom Danielom Kroupom nevdojak zastupujeme aj viacerých iných.

Našich predchodcov, ktorých neľudská doba od roku 1939 a znovu od roku

1948 nivočila a odsúdila do zabudnutia, a ktorí sa už slobody nedožili. A tiež

stovky ďalších, ktorí sa do zápasu o ňu vložili ešte pred Novembrom, ktorí boli

pri tom v hodinách a dňoch jedinečného súzvuku a

 spriaznenosti, i v rokoch, ktoré nasledovali. Ktorí sa v rôznych prostrediach

v oboch našich republikách zapojili do toho, čo by sme, parafrázujúc Ferdinanda

Peroutku, mohli nazvať „Budování jiného státu“. Preto aj mojich zopár slov sa

bude vzťahovať tak k tomuto obdobiu, ako aj k tomu, kde sme sa po tridsiatich

rokoch ocitli.Nedá mi v tejto chvíli nespomenúť si na svojich milých. Na otca

z Nemšovej i otca mojej ženy Zorky z Tisovca, ktorí za prvej republiky

študovali v Prahe. Na mamu, Pražáčku z Jílskej a na jej sestru, ktorú sme roky

navštevovali u nej Na Kampe. Na starého otca mojich synov, ktorého

stalinizmus poslal na šesť rokov do väzenia. Na svojich početných blízkych,

ktorých osud zavial do Ameriky, do Švajčiarska, do Holandska či do Británie.

Hreje ma pri srdci, že niektorí z nich sú tu dnes so mnou. Priznám sa, že ma

zároveň neopúšťajú isté rozpaky. Nielen preto, že si pamätám, ako k nám do

školy pravidelne chodievali besedovať takzvaní „priami účastníci Slovenského

národného povstania“. Zmysel toho, na čom sa podieľali, sa im zvyčajne

nedarilo pretlmočiť. Ale nejde len o karikatúru spomínania. Kazimierz Brandys

vo svojom románe Žolík z roku 1966 zaznamenal stretnutie s poétkou Annou

Achmatovovou, ktorá mala pohnutý život: „Uvažoval som o tom,“ písal, „čo

všetko by som sa mohol od nej dozvedieť, keby existovalo odovzdávanie

skúseností. Hovorím keby, lebo sa obávam, že neexistuje – že skúsenosti

generácií a ľudí sú neprenosné. Človek ich nemôže odkázať iným, každý musí

vždy všetko zakúsiť od začiatku sám, na vlastný účet, akoby predtým nikdy nič

nebolo. Akoby ľudstvo vôbec žiadnu pamäť nemalo.“A predsa, November 89 si

zaslúži, aby sme sa k nemu vracali. Aj preto, aby sme potvrdili, že to všetko

nebolo dohodnuté medzi veľmocami ani to nebolo zrežírované Štátnou

bezpečnosťou. Nie je pravda, že režim by sa bol tak či tak rozsypal sám od seba,

a teda že všetko to úsilie bolo zbytočné a úloha Čechov a Slovákov

bezvýznamná. Ani jeden z týchto mýtov nie je pravdivý: ani tie konšpiračné, ani

tie maloverné.A možno sa treba k Novembru vracať aj preto, aby sme dnešným

dvadsaťročným, ktorým celý ten komunizmus často pripadá trápny a úbohý, a

ktorí sa pýtajú svojich rodičov a starých rodičov: Ako ste to mohli dopustiť?

Kde ste boli? Čo ste proti tomu robili? – aby sme im pomohli hľadať ich vlastné

odpovede, keď sa o tridsať rokov budú tí ešte dnes nenarodení pýtať ich: Mali

ste jedinečné podmienky z hľadiska slobody a demokracie – čo ste s tým

urobili?Režim dodýchal, lebo sa ocitol pod tlakom. Všetko okolo nás bolo vo

vare. Maďari znovu pochovali Imreho Nagya popraveného v roku 1958.

Bývalých poľských politických väzňov zvolili do parlamentu a na 50. výročie

paktu Ribbentrop-Molotov vytvorili v Estónsku, Lotyšsku a Litve

dvojmiliónovú ľudskú reťaz požadujúcu obnovenie nezávislosti. Septembrovú

demonštráciu v Lipsku ešte tvrdo potlačili, no ďalšie októbrové masové

zhromaždenie už nie. A takisto sa už nedalo zadržať občanov NDR, ktorí

zanechali svoje Trabanty tu v Prahe a uberali sa za slobodou. Sovieti upustili od

Brežnevovej doktríny.A potom, ako v Berlíne padol múr, to konečne prepuklo aj

u nás. Ochota postaviť sa proti násiliu, prelomenie všadeprítomného strachu.

Patočkovská „solidarita otrasených“ v praxi. Energia, eufória, empatia.

Zrýchlený čas. Sakrálnosť okamihov spoločného zážitku, umocnená zábleskami

nádeje na splnenie sna o víťazstve pravdy a spravodlivosti, o príchode „nového

začiatku“.Na Slovensku sa v kľúčových chvíľach pred tridsiatimi rokmi

presadila menšina, pre ktorú slovo sloboda malo cveng zlata. Tvorili ju

občianski aktivisti, ochranári, vedci, umelci, kresťania z tajnej cirkvi. Tvorila ju

generácia študentov, ktorí už nechceli žiť v pretvárke.Pri všetkých chybách,

akých sme sa dopustili, sa dosiahli zásadné systémové zmeny. V kontexte

slovenských dejín – od štúrovcov cez memorandovú generáciu, martinských

konzervatívcov, masarykovských hlasistov, sociálnych demokratov, ľudákov,

agrárnikov či komunistických davistov za prvej republiky až po dubčekovcov –

to bol pozoruhodný úspech širšie založeného prúdu. Verejnosti proti násiliu sa

spolu s partnermi v Občianskom fóre, v spolupráci s kresťanskými demokratmi

a s Maďarskou nezávislou iniciatívou podarilo položiť inštitucionálne základy

„nového poriadku“.„Pomalé vŕtanie veľmi tvrdých dosák“, ako svojho času

označoval politiku nemecký sociológ Max Weber, sa mohlo začať v

demokratických podmienkach.Budovanie nového domova po Nežnej revolúcii

narušilo jednu z línií intelektuálneho diskurzu. Skutočnosť, že stredoeurópske

krajiny prežili väčšinu 20. storočia v nedemokratických podmienkach, bola síce

smutná, poskytovala však živnú pôdu pre kritických intelektuálov. Osobitne pre

tých stredoeurópskych, ukotvených v dejinách i mýtoch tohto priestoru

presýteného skepticizmom, ironickými zrkadlami, pocitom grotesknosti,

pochybnosťami o tom, či vôbec je možné trpký osud malých národov zásadne

meniť. Mnohí z týchto intelektuálov boli majstri v skúmaní národných

zlyhaní.České variácie takejto reflexie rozpitvávali malosť, provinciálnosť,

prízemnosť, ale aj neochotu bojovať, vzoprieť sa. Poľské rozoberali

neschopnosť zjednotiť sa, osudovosť porážok v beznádejných zápasoch.

Maďarské sa opakovane vracali k pocitom osamotenosti, melanchólie, k

oscilácii medzi heroickou výnimočnosťou hviezdnych okamihov a bezútešným

zúfalstvom zaostalosti, ku kolísaniu medzi presvedčením o zvláštnosti

maďarského poslania a vnímaním maďarského údelu ako „kolektívnej neurózy“.

A takto by sme mohli pokračovať aj slovenským intelektuálnym

sebaspytovaním, ktoré kombinovalo pocit bezvýznamnosti s ukrivdenosťou.

Neraz brilantná spisba tými najrozmanitejšími prostriedkami dokazovala, že

sa s tým nedá nič robiť.Po roku 1989 sa dostal väčšmi k slovu taký spôsob

reflexie, ktorý sa usiloval zo všetkých neúspechov vyvodiť nasmerovanie k

odlišnej budúcnosti. Takej, ktorá by prekonávala akoby osudovú predurčenosť

k tragickému vyústeniu. Vzdor, dištanc a kritický odstup dostali vyzývateľa:

kreatívne vzrušenie z budovania, z formovania nových celkov. A intelektuáli

dostali príležitosť ovplyvňovať to aj v politike.Jednoduché to nebolo. A hoci aj s

odstupom troch desaťročí sa udržiava obraz roku 1989 ako roku zázrakov,

Annus mirabilis, viaceré z nasledujúcich období získali iné označenia. Čoskoro

sa dostavili rôzne varianty Annus miserabilis. Hoci sa mnohé ukazovatele

vypovedajúce o stave spoločnosti objektívne zlepšili, početné skupiny

obyvateľstva to dnes vnímajú inak. Jeden zo spoluautorov najnovšieho

sociologického výskumu o šiestich spoločenských triedach existujúcich v českej

spoločnosti zhrnul tieto pocity do slov: „Není to špatné, ale je to o hodně horší,

než by mohlo být, a vinu na tom do značné míry nese naše politická

reprezentace.” A vo vzduchu poletujú aj oveľa tvrdšie diagnózy – od „veľkej

lúpeže“ cez „vládu oligarchov“ až po „únos štátu“.Podobne aj slovo demokracia

si časom vyslúžilo nelichotivé prívlastky: stávala sa z nej demokracia

„formálna“, „procedurálna“, „delegatívna“ či až „neliberálna“, nehovoriac o jej

zosune do priestoru „elektorálneho autoritarizmu“ či ďalších odrôd režimov

iného typu.Na Slovensku sa takéto posuny odohrali pomerne skoro. Krátko po

roku 1989 sa tu rozbujneli prvky, ako sa hovorilo v dobovom žargóne,

„karpatskej demokracie“ vyznačujúcej sa porušovaním ústavnosti. Spomedzi

všetkých postkomunistických štátov to bolo iba Slovensko, ktoré Fareed Zakaria

vo svojom známom článku z roku 1997 o raste „neliberálnych demokracií“

uviedol ako krajinu, ktorej sú hodnoty liberálneho konštitucionalizmu cudzie.

A predsa onedlho nato, v parlamentných voľbách 1998, vďaka spolupráci

opozičných síl a mobilizácii občianskej verejnosti sa takéto vládnutie skončilo.

Krajina smerovala k ďalším métam, vstúpili sme do OECD, do EÚ a NATO, do

Schengenu i do eurozóny. Rozbehli sa reformy, nastalo obdobie „úspešného

príbehu Slovenska“. To neznamená, že nasledovala idyla: zo spoločnosti

nevymizla korupcia, slabo funguje súdnictvo a polícia, pretrvávajú veľké

regionálne rozdiely, narástli problémy v zdravotníctve a školstve, nedarí sa

zlepšovať životné podmienky početných rómskych komunít ani ich vzťahy

s nerómskou populáciou. Navyše, v politickom spektre sa usadili politici

nacionalisticko-populistického a sociálno-populistického razenia. „Úspešný

príbeh Slovenska“ bol však najdrastickejšie narušený začiatkom roku 2018

brutálnou vraždou investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice

Martiny Kušnírovej. Verejnosť zareagovala, najmladšia generácia založila

iniciatívu Za slušné Slovensko, námestia Bratislavy i ďalších miest zaplnili

desaťtisíce protestujúcich. Kríza si vynútila odstúpenie dlhoročného premiéra,

ministra vnútra a policajného prezidenta. Vyšetrovanie vraždy, ako aj veľké

nasadenie investigatívnych médií odvtedy prinášajú mrazivé svedectvá o vplyve

mafiánskych štruktúr na chod štátu.Dvadsať rokov po občianskom vzopätí, po

Annus civilis v roku 1998, tak Slovensko opäť zažilo zmenu – alebo

prinajmenšom vykročenie k takejto zmene. Nástup mladšej generácie na scénu

sa prejavil aj v komunálnych, prezidentských i európskych voľbách.

Proeurópsky a prodemokraticky orientované sily však čelia mohutnému náporu

opačne orientovaných politikov a konšpiračných médií.Na Slovensku sme teda

zažili víťazstvá i prehry, úspechy i porážky. Často to nebola „pohoda“ a určite to

nebola nuda. No na rozdiel od niektorých iných štátov bývalého sovietskeho

bloku sme zažili aj katarziu. To môže byť nezanedbateľný emocionálny kapitál

pre budúcnosť.Popri deficitoch demokracie sa totiž do popredia dostali

civilizačné výzvy a problémy iného druhu. A to by nás vlastne na Slovensku

a v Čechách i na Morave mohlo spájať: prebúdzajúce sa vedomie zvýšenej

zodpovednosti nielen za krajinu, kde žijeme, ale aj za širšie obzory. Sú to

možno ešte iba ostrovčeky obývané najmä mladými neľahostajnými ľuďmi – ale

raz sa môžu vyvinúť do kritickej masy.Bol to, mimochodom, Václav Havel,

ktorý už v roku 1995, nabádal, aby sme sa začali zbavovať „svého egoistického

antropocentrizmu, podle kterého jsme pány vesmíru a smíme si dělat, co nás

napadne”. To si podľa neho vyžadovalo nájsť „nový vztah a úctu k tomu, co nás

nekonečně přesahuje: k vesmíru, k zemi, k přírodě“. Tento svoj pohľad, ktorý

jeho kritici zľahčovali ako metafyzické rozjímanie či plané reči nepratického

idealistu, zopakoval aj v roku 2009, keď hovoril o tom, že Európska únia by

mohla prispieť k náprave všetkého sporného, čím Európa ovplyvnila charakter

súčasnej civilizácie. Greta Thunbergová ešte nechodila ani do prvej triedy, keď

Havel hovoril: „Mám tím na mysli odklon od kultu zisku za každou cenu a bez

ohledu na jeho dlouhodobé a nezvratné následky, odklon od kultu

kvantitativního růstu a růstu růstu, jakož i odklon od bezhlavého drancování

planety neohlížejícího se na životní prostředí a zájmy budoucích generací.“Dnes

sú tieto témy na stole svetových lídrov i kľúčových medzinárodných organizácií.

A nejde len o klimatickú krízu a s ňou súvisiacu migráciu či o technologický

vývoj, ktorý môže brať ľuďom prácu. „Náš svet trpí chorobou nedostatku

dôvery,“ zaznelo nedávno. „Ľudia strácajú vieru v politické elity, polarizácia je

na vzostupe a populizmus na pochode. Demokratické princípy sú pod tlakom

a vláda práva je podkopávaná. Agenda ľudských práv slabne a autoritárstvo je

na vzostupe. Nerovnosť ohrozuje spoločenskú dohodu. Mení sa rovnováha síl

a riziko konfrontácie rastie.“ To prosím nehovorí „slniečkár“ z pražskej či

bratislavskej kaviarne – tak sa vyslovil generálny tajomník OSN Antonio

Guterres.Niet pochýb o tom, že nielen Slovensko a Česká republika, ale ľudstvo

ako celok vstúpilo do novej etapy – do éry neistoty. Sme na to pripravení? Oba

nástupnícke štáty Československa sa už dožili vytúžených päťdesiatich rokov

demokracie, po ktorých volal jeho prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk.

Občas pokrivenej, opakovane prerušovanej, ale nezničenej úplne. Pomer v

zásade skôr nedemokratických a skôr demokratických etáp sa zmenil, začali

prevažovať demokratickejšie režimy nad autoritárskymi či totalitnými. Medzi

odkazy Novembra 89 by tak mohlo patriť presvedčenie, že zmena je možná, aj

keď to nebude bez obetí. Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie

je hoden, pripomínal Milan Rastislav Štefánik. A tiež vedomie, že demokracia je

nikdy sa nekončiaci proces, a len čo sa namáhavo vyškriabeme na najbližšiu

horu, na obzore sa objavia ďalšie kopce.„Demokracie má být živější a čipernější

než starý režim – zvlášť ta naše,” povedal TGM Karlovi Čapkovi. „My musíme

mít pořád na mysli, že jsme malý národ. Prakticky nám to ukládá, abychom víc

dokázali než ti druzí: každý uvědomělý Čech a Slovák musí udělat třikrát tolik

co členové národů velikých.“Vyhliadky oboch dedičov Československa budú

závisieť aj od toho, do akej miery budú takíto ľudia u nás pribúdať. Svetielka

nádeje už blikajú, závisí od nás všetkých, či ich zažiari dosť. Mal som tú česť

po dva razy predniesť laudatio na Václava Havla. Začiatkom októbra 2006 mu

v Bratislave na jeho sedemdesiatku Vysoká škola múzických umení udelila

čestný doktorát. Druhý raz v Prahe, kde 10. decembra 2011 prevzal Cenu

Nadácie Jána Langoša za obhajobu ľudských práv. Pred ním ju okrem iných

dostal Dalajláma, ktorý za ním v ten istý deň prišiel do Prahy. Bolo to posledný

raz, čo sa ukázal na verejnosti. Pýtal sa ma na Slovensko, stisol mi ruku tak, ako

len vládal a potom neskôr v tichom kúte dodal, ako je rád, že sa aktívni občania

ozývajú. Krátko nato už k nemu pristúpila sestra Boromejka a spoločne pomaly

opustili sálu.Už sa nevrátil. Nedá sa vypovedať, ako nám chýba, tobôž dnes, keď

sa svet Západu ocitol v kríze. Ale nedá sa pochybovať o tom, že svojím

odkazom je tu s nami naďalej, Vďaka nádeji, ktorú nám vložil do vienka, vďaka

hlasom, ktoré prebúdzal, vďaka dedičstvu, ktoré zanechal. Drahá pani Dagmar,

dámy a páni, je pre mňa cťou, že vďaka tejto Nadácii, ktorá uchováva jeho

posolstvo, som tu dnes mohol byť s vami.